Slovenské národné povstanie si pripomenieme v Kežmarku 3. septembra.

---

Z histórie

Záver leta 1944 vzbudil v obyvateľoch Slovenského štátu novú nádej. Odboj proti klérofašistickému režimu zasiahol do života mnohých. Mladší občania prešli na povstalecké územie, iní ilegálne dodávali správy a pomáhali čo im sily stačili.

Kežmarská posádka slovenskej armády bola v tom čase zložená z vojakov, ktorí boli vyučení v klasických remeslách ako krajčír či obuvník. Dlho sa nevedeli rozhodnúť, či sa pridajú k časti levočskej či popradskej posádky blížiacim sa na mesto. Nakoniec ich nerozhodnosť dopomohla k prvému odrazeniu povstaleckého vojska. Medzičasom sa stihlo vyzbrojiť tunajšie nemecké obyvateľstvo organizované v Heimatschutz.

Bojovať o Kežmarok sa začalo už deň po vyhlásení začiatku povstania. Jeho vojsko začalo paľbu z dela smerom z Veľkej Lomnice. Pod rúškom noci sa povstalci priblížilo až ku kopcom obkolesujúcim mesto. Hneď ráno prekvapili nemeckú posádku streľbou z pušiek a ľahkých guľometov. Nasledujúci deň prišla obrancom mesta posila z Poľska, časť pancierovej divízie a značné boje si vyžiadali niekoľko obetí na oboch stranách. Vtedy boje načas ustali a povstalci sa dali na ústup. V tom čase obsadili Nemci kasárne a zajatých dôstojníkov, ktorí sa nechceli pridať na ich stranu poslali transportom do koncentračných táborov. Zvyšní vojaci kopali protitankové zákopy.

Okolité lesy sa po ústupe povstaleckého vojska stali cieľom podrobného prehľadávania zo strany Nemcov. Prítomný bol aj krutý veliteľ mesta Spindler,  ktorý sídlil v trakte vedľa hradnej kaplnky. V objektoch hradu sa nachádzali pochytaní partizáni, povstaleckí príslušníci a občania zo širokého okolia. Rozsudky nemeckého poľného súdu na seba nenechali dlho čakať a od 5. do 29. septembra 1944 ich bolo vykonaných až dvadsať odstrelením v medzere medzi kaplnkou a domom v hradnom trakte. Prvou obeťou sa stal iba devätnásťročný Pavol Kaprál z Ľubice, kde pracoval ako poštár. Ihneď sa pripojil k povstalcom a v závere augusta zničil za rímskokatolíckym kostolom dve guľometné hniezda. Snaha o tretie sa mu stala osudnou, raneného ho skryli do horárne. Práve tam ho našli nemecké vojská a odvliekli do hradu. Pri neľudskom mučení od samotného Spindlera nikoho neprezradil, fašisti ho následne zastrelili.

Dozorca finančnej stráže Pavol Bilík bol ďalšou obeťou nemeckého besnenia. Zajali ho pri pokuse o zatarasenie cesty tankom smerom z Popradu. Prekvapili ich vojaci z Kežmarku a spolu s ostatnými partizánmi ich zo Smokovca odviezli na hrad, v ktorom počas SNP sídlilo Gestapo. Celú noc ho vypočúvali, no nepovedal ani slovo. Na druhý deň ráno stál na nádvorí a odmietol sa počas svojej popravy otočiť chrbtom. Pochovali ho v Kežmarku, no neskôr jeho telo previezli na cintorín v Novom Smokovci. Hneď po vojne bol získal niekoľko hodností a bol vyznamenaný Radom SNP 1. triedy in memoriam. Ostatní členovia finančnej stráže unikli pred smrťou iba o vlások. Do situácie zasiahol Gabriel Kégel a lekárka sanatória Klára Henschová. Po intervencii odsunuli okamžité vykonanie popravy a získali čas. Zachránené životy boli vykúpené pod podmienkou, že manželky a deti povstalcov budú ručiť svojim životom za to, že neujdú a nepridajú sa k partizánom.

Kežmarské hradné nádvorie bolo v septembri 1944 miestom krutého skonu i ostatných väznených partizánov: dvadsaťročného Michala Dluhého z Matejoviec, 51-ročného Jána Jevčina z Kružľova, dvadsaťročného Ondreja Macka z Petrovian, 43-ročného Štefana Kriššáka z Mlynčekov, Vladimíra Luptáka zo Svitu, 30-ročného Vladimíra Martuševského z Kežmarku, 28-ročného čatára Michala Pardela z Huty, Jána Gombíka, 24-ročného Jána Gajdoša z Kežmarku a 20-ročného Júliusa Tentela. Otrasné zaobchádzanie sa dotklo i ťažko ranených, ktorí sa liečili v miestnej nemocnici. Opäť zaúradoval kapitán Spindler a vojenská hliadka. Vnikli do nemocnice, odvliekli pacientov za mesto pod Goldsberg a bez rozsudku zastrelili.

Povstalecké akcie neutíchli a už začiatkom septembra sa lietadlo snažilo hodiť bomby na kasárne. Bohužiaľ zasiahli iba neďaleké humno miestneho roľníka na Michalskej ulici. Začalo horieť, požiar bol však včas uhasený. Cieľom povstalcov boli o mesiac neskôr sklady munície, ktoré boli na úpätí Jeruzalemského vrchu. Zhodili však bomby nepresne a dopadli na kapustové pole. Iné mierili na športové ihrisko, dve dokázali významne poškodiť i okolité domy. Koniec druhej svetovej vojny bol už na dosah. Neľahké dni pribúdali, na oslobodenie mesta Kežmarčania čakali s veľkou nádejou. Úrady plne nefungovali, deti nechodili do školy a obchody po evakuovaných Nemcoch zívali prázdnotou. 21. januára bola rozkazom nemeckého veliteľstva vyhlásená nútená evakuácia mesta. Občania neposlúchli a niekoľko dní na to začalo ustupovať i vojsko. Ostali iba deštrukčné jednotky, ktoré mali zničiť a vyradiť z prevádzky dôležité inštitúcie, železničný prístup do mesta a mosty. Zanechalo po sebe zničenú poštu na Baštovej ulici či poškodený most blízko Weinovej továrne. Vďaka iniciatíve Kežmarčanov boli škody v porovnaní s inými mestami iba minimálne.

Nielen chladné januárové počasie vyhnalo nemeckých vojakov z mesta. V popoludňajších hodinách 27. januára odišla posledná jednotka armády smerom  na Veľkú Lomnicu. Práve v ten istý deň už na mestskom úrade viala československá zástava. Zaslúžil sa o to miestny úradník Eduard Bartek. Približne o desiatej hodine večer vstúpil do Kežmarku prápor 1. československej samostatnej brigády pod velením plukovníka J. Satorie. Čakalo ich ľudoprázdne mesto. Väčšina nemeckého obyvateľstva stihla utiecť a to slovenské sa skrývalo v pivniciach.

Prišli i vojaci z trestného oddielu, ich príchod rozozvučal zvony a veselé srdcia oslobodených Kežmarčanov. Jednotky sa nezdržali dlho, po krátkom oddychu pokračovali v prenasledovaní nepriateľov. V meste ostal iba sovietsky veliteľ s hŕstkou vojakov a československý plukovník Přikryl. Jeho kanceláriu by sme našli v dome Juraja Markovicha na vtedajšom Masarykovom námestí.

Spracovala: Patrícia Rozgonyiová,

Zdroj: História Kežmarku od 2. polovice 18. storočia

Informácie