Aktuality

V spomienkach na primičnú omšu Júliusa Kotíka, kežmarského rodáka 

13B

Primície sú prvou verejne slávenou svätou omšou novovysväteného katolíckeho kňaza, ktorú koná zvyčajne v mieste bydliska či rodiska. V 90. rokoch minulého storočia si ich Kežmarok užil pomerne dosť – osem, ale v prvej polovici 20. storočia to bola rarita. Zaznamenané máme dve. Na tie druhé existuje spomienkový obrázok vo fonde Múzea v Kežmarku.

 

Od kolísky až k oltáru

Július Kotík sa narodil v auguste 1911. Presný dátum je sporný – náhrobný kameň uvádza 14. august, gymnaziálne záznamy 15. august. Najprv zrejme chodil do Štátnej ľudovej školy. Kde strávil polovicu stredoškolských štúdií, nevedno, ale v rokoch 1926 až 1930 navštevoval miestne nemecké gymnázium. Jeho triednym profesorom bol Géza Atlmann. Ako študent siedmeho a ôsmeho ročníka získal odmenu po 50 korún zo základiny Alexandra Zvarínyiho, ktorá sa udeľovala najlepšiemu žiakovi v dejepise.

Po maturite odišiel do seminára v Spišskej Kapitule, kde ho 10. februára 1935 biskup Ján Vojtaššák vysvätil za kňaza. Primície sa konali o týždeň neskôr v nedeľu 17. februára. Posledné slávil ešte Ján Ferenčík, stalo sa tak 25. júna 1911 – v roku narodenia J. Kotíka. Jánovými konkoncelebrantmi boli tunajší farár Ján Janečko, bývalý kežmarský kaplán a farár z Toporca Andrej Háber – kázal po nemecky; a farár z Abrahámoviec František Slavkovský – kázeň v slovenčine. V medzivojnovom období tu žilo slovensko-nemecké obyvateľstvo.

 

Kotíkove primície

Na slávnosť, akú ľudia v Kežmarku nevideli takmer štvrťstoročie, sa zišli veriaci z mesta i okolia. Kňazský sprievod kráčal pod zástavami od fary za zvukov zvonov. Tie zneli mestom odtiaľ až po snehom pokryté vrchy, ktoré tiež boli v slávnostnej výzdobe, akoby aj oni vedeli a tešili sa, že jeden z ich synov bol zasvätený do služby Bohu. Do vyzdobeného kostola vstúpili za mohutných tónov organu a piesne Príď, Duchu Svätý. I po Júliusovom boku kráčal k oltáru Ján Janečko. Kazateľmi boli bývalí kežmarskí kapláni – nemeckú kázeň mal Július Šuňavec, slovenskú Jozef Špirko. Posledný menovaný od roku 1927 učil v seminári, čiže sa dobre poznali.

Bohoslužbu sprevádzal kostolný zbor pod vedením dirigenta profesora Leopolda Brixela, pričom uviedol Slávnostnú omšu z pera Josefa Pembauera. Najdojemnejšie chvíle obradu vyvolalo podanie svätého prijímania rodičom. Ostatní veriaci sa najviac potešili novokňazskému požehnaniu, na ktoré čakali takmer tri hodiny. Po omši sa konala slávnostná hostina pre príbuzných mladého novokňaza, duchovných, zástupcov cirkevnej i mestskej obce. Hlavným organizátorom bol farár Janečko, ktorý ako prvý predniesol príhovor. Po ňom sa slova ujali profesori Špirko a Brixel i vicemešťanosta Martin Longa.

 

Po vysviacke ostal pôsobiť v Spišskej diecéze

Prvým kaplánskym miestom mu bola Trstená, zakrátko Poprad a Bijacovce; nasledovali Nižné Ružbachy a Spišský Hrhov. V roku 1939 sa Július stal správcom farnosti Ihľany, kde zotrval do roku 1952. Potom sa na dva roky presunul do Spišskej Belej, na osem do Slatviny, až v rokoch 1960 až 1970 vypomáhal v Spišskej Novej Vsi. Odtiaľ ešte na tri roky šiel za správcu farnosti do Veľkej Lesnej, ale od roku 1972 až do smrti trávil dôchodok v Spišskej Novej Vsi. Tam 20. novembra 1988 umrel a bol i pochovaný.

Významnú kežmarskú udalosť spred 90 rokov nám pripomína obrázok vytlačený pri príležitosti primícií. Na prednej strane je modliaca sa Panna Mária a latinské heslo: „Útočisko hriešnikov, oroduj za nás!“ Na zadnej strane nájdeme meno kňaza, miesto a dátum konania slávnosti.

Vladimír Julián Ševc, foto: Múzeum v Kežmarku