Aktuality
Aktuality
Rok 2024 vo Výstavnej sieni mesta Kežmarok v kocke
Februárové číslo Novín Kežmarok, ktoré redakcia zvykne písať hneď po Novom roku, je často číslom bilancovaní, vyhodnocovaní a zhrnutí za predošlý rok. Obvykle v tomto vydaní publikujeme texty, v ktorých prinášame zaujímavé čísla vlaňajška. Aký bol teda rok 2024 pre Výstavnú sieň mesta Kežmarok – pokiaľ ide o čísla a udalosti?
Tunajšia výstavná sieň v budove Mestskej knižnice Kežmarok funguje v obvykle v režime, kedy zhruba každý mesiac odprezentuje jednu výstavu. V uplynulom roku ich bolo jedenásť. Každá výstava priniesla svoje zaujímavé témy, ktoré upútali pozornosť rozličného publika. V tomto článku sa pozrieme v krátkosti na každú výstavu osobitne.
Výstavy v číslach
V úvode uplynulého roka Výstavná sieň mesta Kežmarok zastrešila výstavu s názvom Srdcom vyšívané. Na tejto výstave boli odprezentované ručné práce Ondreja a Veroniky Džadoňovcov. Vernisáže tejto výstavy sa zúčastnilo 80 ľudí. Výstavu si prišlo obzrieť dohromady 323 návštevníkov. Konala sa od 20. januára do 28. februára 2024.
Druhá v poradí bola mimoriadne úspešná výstava tzv. Tatranských sedmových karát od výtvarníčky Katky Cermanovej. Na jej vernisáži sa zúčastnila celá stovka ľudí. O Tatranských sedmových kartách Noviny Kežmarok publikovali počas uplynulého roka niekoľko osobitných textov. Osobnosť a dielo Katky Cermanovej je hodné pozornosti, pretože priniesla novátorský a mimoriadne pútavý koncept propagácie našich veľhôr. Taký, o akom sme tu predtým nechyrovali.
Pripomeňme, že umelkyňa Katka v tomto koncepte neskôr pokračovala. A vytvorila úplne novú, ešte viac „regionálnejšiu“ sériu tzv. Kežmarských sedmových karát – umne prezentujúcich množstvo kežmarských osobností z histórie mesta. Katka túto výstavu prezentovala hlavne počas festivalu Európske ľudové remeslo. A neskôr počas zvyšku leta, avšak v iných priestoroch. Hoci štatistikami návštevnosti v prípade tejto výstavy nedisponujeme, jednako môžeme zhodnotiť, že i druhá výstava sa tešila mimoriadnemu úspechu. Svedčí o tom fakt, že bola predĺžená do konca augusta.
Čím redakcia disponuje, sú čísla z prvej výstavy Tatranských sedmových karát. Tie hovoria jasnou rečou – marcovú výstavu sedmových karát si prišlo dohromady obzrieť až 938 návštevníkov, pričom väčšiu polovicu z nich tvorili deti a študenti, zvyšnú časť predstavovali dospelí. Ide o najnavštevovanejšiu výstavu tunajšej výstavnej siene za celý uplynulý rok. Trvala od 6. marca do 9. apríla 2024. Odhaduje sa, že obidve výstavy Katky Cermanovej mohli prilákať tisícky návštevníkov.
Apríl priniesol výstavu so sugestívne pôsobiacim názvom Moje neistoty. Išlo zároveň o krajskú súťaž, za ktorou stojí Škola umeleckého priemyslu Kežmarok, pre našincov známa pod hovorovou skratkou ŠUP-ka. Jej vernisáže sa zúčastnilo 80 ľudí, prevažne študentov, ktorí si z nej odniesli uznanie pedagógov. Trvala od 14. apríla do 5. mája a obzrelo si ju 344 návštevníkov, prevažne z radov študentov.
Štvrtá výstava sa konala v závere jari, niesla názov S vďakou našim mamám. Ide o klasickú, každoročne sa opakujúcu výstavu bez vernisáže, venovanú predovšetkým udalosti Dňa matiek. Počas týchto výstav sa zvyčajne predstavujú diela žiakov základných škôl, v ktorých sa odráža úprimná vďačnosť detí voči ich milovaným mamám. Konala sa od 10. do 25. mája. Obzrelo si ju 509 návštevníkov.
Nasledujúca piata výstava roka 2024 bola tiež v podstate študentská. Išlo o výstavu výtvarných diel absolventov Základnej školy Antona Cígera v Kežmarku. Ich diela sme mohli obdivovať v rozličných prevedeniach a technikách. Trvala od 31. mája do 17. júna 2024, vernisáže výstavy sa zúčastnilo 70 ľudí. Obzrelo si ju vyše 800 návštevníkov.
Šiesta výstava trvala od 21. júna do 7. júla, dostala názov Tradície v regióne. Opäť spadala pod taktovku tunajšej ŠUP-ky a povahou bola takisto študentská. Jej vernisáže na konci školského roka sa zúčastnilo 80 ľudí a obzrieť si ju počas celej doby vystavovania prišlo celkovo 505 návštevníkov.
Siedmou výstavou v poradí bola regionálne ladená výstava Učená rodina Stodolovcov zameraná na aspekty života spomenutej rodiny. Podotýkame, že výstava sa konala pri príležitosti 32. ročníka medzinárodného festivalu EĽRO. Bola teda integrálnou súčasťou najvýznamnejšieho kežmarského festivalu. Trvala však až do augusta, teda týždne po ukončení festivalu.
Festival EĽRO bol v uplynulom roku venovaný primárne regiónu Liptov, skade pochádzala aj rodina Stodolovcov, ktorým táto výstava vzdala hold. Iba počas festivalu si ju prišlo obzrieť až 176 návštevníkov, pričom celkovú návštevnosť dosiahla úroveň 558 návštevníkov. Až tretina návštev sa teda uskutočnila počas trvania EĽRO. Drvivú väčšinu návštevníkov predstavovali dospelí ľudia.
Jesenné obdobie zahájila výstava Slovenské hrady a zámky od autora Mareka Hajkovského. Jej vernisáže sa zúčastnilo 80 ľudí a od 4. septembra do konca mesiaca ju postupne navštívilo 572 návštevníkov, prevažne dospelých. Marek Hajkovský je slovenský profesionálny fotograf, rodák z Kežmarku, ktorý zabodoval i na celosvetovej scéne. „Jeho snímky hradov ocenili v austrálskom Melbourne aj v americkom New Yorku. Fotografia ho živí, ale zároveň si v nej našiel aj pasiu,“ napísal o ňom spravodajský portál Spiš Korzár.
V októbri Výstavná sieň mesta Kežmarok dala priestor výstave konanej pri príležitosti 59. ročníka súťaže Literárny Kežmarok. Venovaná bola tematicky významnej osobnosti slovenskej literatúry – Jánovi Kollárovi a jeho najslávnejšiemu dielu Slávy dcéra. Minuloročný Literárny Kežmarok bol špecifický v tom, že doň opäť zaradili kategóriu dospelých, čím sa časť súťaže úplne preformátovala. Noviny Kežmarok o tom vlani publikovali osobitný text. Navštívilo ju dohromady 533 návštevníkov.
Záver jesene patril v poradí desiatej výstave autorov Klubu kežmarských výtvarníkov. Svoje diela v ňom predstavovali od 7. novembra až do začiatku zimy. Menovite možno spomenúť výtvory pre naše publikom známych autorov ako Eva Končeková, Janka Galliková, Gabriela Kornajová, Vlado Krausz, František Žoldák či Jana Vaksmundská. Vernisáže sa zúčastnilo 50 ľudí, dohromady si ju obzrelo takmer 600 návštevníkov, väčšinou dospelých.
Posledný mesiac roka 2024 korunovala druhá najnavštevovanejšia výstava po výstave Katky Cermanovej, ktorej patrí prvá priečka návštevnosti. Niesla názov Vianoce pod Tatrami a pozrelo si ju dohromady takmer 900 návštevníkov. Id o veľmi obľúbenú, tradičnú, periodicky sa opakujúcu decembrovú výstavu. Podieľajú sa na nej spoločne žiaci všetkých tunajších materských a základných škôl, vrátane Základnej umeleckej školy Antona Cígera v Kežmarku. „Priestory siene sa v tomto období naplnia jedinečnou atmosférou detskej tvorby. Vianoce sú časom jednoty, ktorá sa prenáša aj do tejto pravidelnej decembrovej výstavy,“ charakterizovala ju vo svojom texte v decembrovom vydaní Novín Kežmarok naša kolegyňa, redaktorka Gabriela Tomajková. Skonštatovala, že výstava je každý rok nová, unikátna a pre širokú verejnosť sprístupnená v rozsahu jedného mesiaca. Táto výstava trvala od 6. decembra, kedy sa konala aj vernisáž a skončila 6. januára nového roka 2025.
Čo prinesie aktuálny rok?
Rok 2025 prezvedá vo Výstavnej sieni mesta Kežmarok rovnako pestrú paletu umeleckých a tematických výstav. V januári otvorila výstavnú sezónu výstava Ľudovíta Timka. Bude nasledovaná prezentovaním diel Jozefa Ujčíka vo februári a Michala Frica počas marca a apríla. Máj bude venovaný spomínanej klasicky rámcovanej vďake matkám na pozadí Dňa matiek. Ďalej uvidíme výstavu žiakov a absolventov ZUŠ Antona Cígera v Kežmarku.
Letné mesiace oživia práce tunajšej školy umeleckého priemyslu, ktoré budú vystavené v júni, a ďalšia tematická výstava spojená s 33. ročníkom festivalu Európske ľudové remeslo v júli a v auguste.
Na jeseň nás čaká výstava pri príležitosti 60. ročníka Literárneho Kežmarku a v novembri opäť diela miestnych výtvarníkov. Záver roka bude patriť tradičnej výstave Vianoce pod Tatrami.
Väčšina výstav bude – podľa zvyku – sprevádzaných vernisážou s možnosťou hlbšie zažiť jedinečné diela rôznych autorov a tém. Návštevníci si tak môžu počas celého roka 2025 vychutnať vo Výstavnej sieni mesta Kežmarok nabitý kultúrny program výstav a vernisáži.
Kristián Krempaský, foto: Kristián Krempaský