Aktuality

Marianne Révay-Zuber, prvá profesorka kežmarského gymnázia

19_01_História

Pozícia pedagóga bola kedysi výlučnou záležitosťou mužov. O čosi neskôr, hlboko v druhej polovici 19. storočia, nájdeme zástupkyne nežnejšieho pohlavia najmä v materských a ľudových školách. Slávne kežmarské gymnázium dlho nedávalo dievčatám možnosť ani len študovať. Keď tento „zákaz“ pominul, začali sa objavovať prvé lastovičky. Netrvalo dlho a prvá žena prenikla i do čisto mužského pedagogického zboru. Hoci iba nakrátko.

 

Reč je o Marianne Révay-Zuber, dcére niekdajšieho majora cisárskej armády a sudetského Nemca Augusta Zubera a jeho kežmarskej manželky Johanny, rodenej Koromzay. Mali tri deti. Najstaršia Marianne prišla na svet 8. januára 1891, neskôr k nej pribudli bratia Fridrich (*1893) a Oskar (*1896). Obaja bojovali v prvej svetovej vojne. Prežil len Oskar, ktorý sa známym staviteľom, projektantom. Nástrahám vojny napokon neušiel, koncom druhej svetovej vojny ho odviedli na územie Sovietskeho zväzu, kde zomrel.

Marianne navštevovala evanjelickú ľudovú školu, následne odišla do Levoče na vyššiu dievčenskú školu. Jej snom bolo študovať na univerzite, preto v septembri 1907 nastúpila na kežmarské gymnázium. Viedli ju ako súkromnú študentku VII. ročníka. O rok s výborným prospechom zmaturovala a zaskvela sa počas prednáškového večera spolku Slobodné lýceum, kde recitovala básne i hrala na klavíri. Potom s radosťou odišla do Budapešti, kde absolvovala francúzsko-nemeckú katedru prírodovedeckej fakulty. Následne povinne vykonala predpísaný praktický rok – vrátila sa do Kežmarku a na školský rok 1915/1916 nastúpila na gymnázium ako diplomovaná cvičná učiteľka. Deväť hodín týždenne učila nemecké konverzačné cvičenia v IV., VII. a VIII. ročníku. Do januára 1916 vyučovala francúzštinu, zároveň bola správkyňou nemeckej knižnice.

Obrovský úspech dosiahla 2. novembra 1915, keď ju s vyznamenaním promovali za doktorku filozofie a „každopádne to je prvá kežmarská dáma, ak nie aj na Spiši, ktorej sa podarilo získať filozofickú doktorskú hodnosť“. Schopnosti niekoľkokrát predviedla rodákom, keď v prednáškach predstavila zámky v štýle versailleského kráľa Ľudovíta XIV. či hudobné drámy Richarda Wagnera a nemecké hrdinské povesti.

Mariannin súkromný život bol trochu kontroverzný. Po maturite sa oficiálne zasnúbila so svojim gymnaziálnym profesorom Robertom Weiszerom, no jej srdce bilo pre jeho kolegu Josefa Révaya (*1881). Prvýkrát sa videli v módnom obchode Markovich, neskôr sa stretávali na súkromných hodinách latinčiny a gréčtiny. Keď odišla do Budapešti, často si písali. Problémom bolo, že Josef bol ženatý a mal dve deti. Ich láska však bola silnejšia. Rozviedol sa a v roku 1915 so strachom požiadal rodičov o jej ruku. Bál sa preto, lebo jej otec bol hrdý Nemec a neznášal Maďarov. Rodičia vzťah odsúhlasili, ale nezvyčajné spojenie vzbudilo údiv v meste. Napriek tomu sa konal civilný a 22. decembra 1915 takisto evanjelický sobáš. Kostol bol slávnostne vyzdobený borovicovými vetvičkami, vonku vládla tuhá zima. Preto sa ich svadobné oblečenie vymykalo dobovému štandardu a kvôli tomu si manželia ani nepozvali fotografa. Keď v roku 1965 slávili zlatú svadbu, Mariannine šaty si obliekla ich vnučka.

Zrejme preto, aby ich vzťah v meste nebudil rozpaky, rozhodli sa odísť. Josef Révay od 1. septembra 1917 pôsobil ako profesor na dievčenskom gymnáziu na Ulici Veres Pálné v Budapešti. Josef zomrel vo februári 1970 v Budapešti, o činnosti jeho manželky po odchode z Kežmarku zatiaľ nemáme správy. Bez ohľadu na to jej patrí v dejinách tunajšieho školstva i nemeckého gymnázia unikátne postavenie. Nasledovníčku na gymnáziu našla až v školskom roku 1935/1936. Volala sa Wilhelmine Waelzel.

Vladimír Julián Ševc, foto: Múzeum v Kežmarku