Aktuality

Labyrint argumentov a pohľadov. Gorali a ich nárečie sa ocitli v hľadáčiku polemík

image00008

*POLEMIKA*

 

V úvode roka celým Slovenskom zarezonovala správa, že Gorali sa oficiálne stávajú novou národnostnou menšinou. Pätnástou v poradí. Kežmarský okres – a obzvlášť Zamagurie – je známy tým, že v ňom Gorali majú mimoriadne silné zastúpenie. Odjakživa do veľkej miery formovali naše prostredie a sú integrálnou súčasťou nášho podtatranského regiónu.

 

Uznanie Goralov za ďalšiu národnostnú menšinu na zozname rozpútalo sled reakcií. V zásade sa dá povedať, že súhlasných, nesúhlasných, prípadne neutrálnych alebo rozpačitých. Náš text sa však pozadím tohto kroku bude venovať iba okrajovo.

Patrilo by sa, aby z podtatranskej samosprávy v pozícii okresného mesta zaznelo zopár slov. Jednak preto, lebo v našom okrese je silné zastúpenie obcí s goralským obyvateľstvom – evidentne najviac zo Zamaguria. A potom preto, že stránky Novín Kežmarok doposiaľ téme trestuhodne nevenovali pozornosť. Budeme sa však venovať prioritne goralskému nárečiu a jazykovým záležitostiam. Ostatné pôjde bokom.

 

Gorali v hľadáčiku celospoločenskej diskusie na Slovensku

Posledných pár mesiacov sa na Goralov uprel zrak celej republiky. Krok uznať ich za novú národnostnú menšinu vyvolal v spoločnosti množstvo reakcií, búrlivých debát, pochvalných gest či kritiky a polemík. Téme sa vo veľkom venovali médiá, regionálne portály, noviny, odborníci z rôznych oblastí, aktivisti, žurnalisti, historici, starostovia a v neposlednom rade samotní Gorali – teda bežní ľudia aktívne používajúci goralčinu ako nárečový dorozumievací prostriedok. Inými slovami: ľudia priamo z diania. Teda tí, ktorých názor v aktuálnej situácii patrí medzi kredibilné. A ktorých názor má váhu.

Gorali žijúci na slovenskom území boli vždy známi tým, že boli hrdí na svoju unikátnu kultúru, nárečie, zvyky a obyčaje. Osobitne hrdí sú na svoje nárečie, ktoré – vďaka Bohu – pretrváva dodnes.

Aktívne ním hovorí najmä staršia generácia, ktorá vyrastala v domácnostiach, v ktorých sa goralčinou hovorilo na každodennej báze. V takýchto domácnostiach hovorili nárečím nielen rodičia a starí rodičia (ak žili pod jednou strechou), ale aj deti. A to i medzi sebou. Už dlhú dobu však bolo zvykom, že v domácnosti hovorili po goralsky medzi sebou iba rodičia, no ku svojim deťom prehovárali po slovensky. Deti teda s rodičmi a súrodencami komunikovali po slovensky, pričom ich rodičia medzi sebou rozprávali výhradne po goralsky. Z takto komunikujúcej rodiny pochádza i autor tohto textu.

Aby sme tieto posuny v používaní časovo zarámcovali, je nutné uviesť, že trend ústupu goralčiny ako dorozumievacieho nárečového prostriedku je v našom regióne viditeľný minimálne tri dekády. Úzko súvisí s tendenciami, ktoré sa v najväčšej sile prejavili po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. V tom čase bolo na celom Slovensku módnou obyčajou vychovávať svoje deti výlučne v slovenskom jazyku. A nárečia – naopak – potláčať. Tie tým činom ustupovali. Nedialo sa tak síce všade, no evidentne sa tak dialo aj v oblastiach, ktoré boli známe tým, že sa v nich dlhé roky na bežné dorozumievanie používalo výlučne nárečie alebo dialekt. Podtatranský región známy goralčinou nebol výnimkou.

V konečnom dôsledku to viedlo k tomu, že generácia narodená v období 90. rokov (ku ktorej patrí i autor tohto textu) nepovažovala za potrebné ovládať nárečie, hoci mu rozumela. Silný apel na dôrazné používanie slovenčiny a jej uprednostňovanie pred prirodzeným nárečovým prejavom súvisel predovšetkým s tým, že Slováci mali zrazu samostatný štát.

Iste, nedá sa zovšeobecňovať a musíme uviesť i fakt, že používanie nárečia u spomenutej generácie sa nevytratilo úplne. Naďalej vedľa seba žili domácnosti, kde sa súbežne používala goralčina so slovenčinou. A potom domácnosti, kde sa hovorilo výlučne po goralsky. Takéto domácnosti pretrvali dodnes. I keď v dnešnej dobe sú skôr svetlou výnimkou než pravidlom.

Na tomto mieste treba poznámkou na okraj strany poznamenať, že 90. roky priniesli do nášho jazykového priestoru viacero neduhov. Po rozdelení spoločného štátu s Čechmi (samozrejme i predtým) do slovenčiny vniklo množstvo bohemizmov, resp. čechizmov. Vtedy bola totiž na vzostupe éra televízie. Televízia trend prenikania umocnila. Zrazu k nám masovo prúdil obsah zo Západu, ktorý si vyžadoval preklad. Obyčajne z angličtiny.

A keďže čeština je pre nás úplne zrozumiteľný jazyk, nepovažovalo sa za potrebné vykonať preklady množstva filmov, seriálov a dokonca i kníh do slovenčiny. V istom zmysle sa to považovalo za nadbytočnosť – veď češtine na Slovensku predsa rozumieme – znel jeden z argumentov. A tak sa do bežnej reči dostali spomínané bohemizmy.

Ak patríte medzi ľudí, ktorých vyrušuje, keď sa stretnú s výrazmi ako rohlík, prádlo, kelímok, kotník, kľud, vada, lomítko alebo vodítko či paušálne používanie prípony -tko namiesto -dlo (okrem jedinej korektnej výnimky v slove pravítko), veľmi dobre viete, o čom hovoríme.

Možno tým povedať i to, že deti tejto generácie boli obzvlášť intenzívne vystavené obsahu v českom jazyku. A nejde iba o televízne programy, titulky, české dabingy, ale aj o mimoriadne nekvalitné preklady kníh do slovenčiny. Tých bolo ani maku. A bohemizmami boli doslova zamorené. Týmto všetkým – čo do používania jazyka – nasiaklo však viacero generácií. Či si to priznáme alebo nie, každý z nás v bežnom jazyku používa bohemizmy, výrazy a konštrukcie z českého jazyka.

Ale späť k téme. Ako sme naznačili, je evidentné, že goralčina je na ústupe. I bez relevantných dát tí z nás, ktorí pochádzajú z goralských obcí a rodín, môžu opodstatnene vyrieknuť konštatovanie, že goralčina sa vytráca.

Príbuzná autora tohto textu, ktorá učí na základnej umeleckej škole v Lendaku, si všíma, že deti navštevujúce školu už nepoužívajú goralčinu, ako bolo zvykom u starších detí z tejto obce. Ako hrdá Goralka aktívne hovoriaca nárečím ich opakovane vyzvala, aby skúsili hovoriť po goralsky. Hoci nárečiu dobre rozumeli, mnohé z nich po goralsky hovoriť nevedeli. Alebo prosto nechceli. Lendak spomíname preto, lebo okrem svojráznej kultúry, dodržiavania zvykov a obyčají ide o obec, v ktorej goralčinou stále aktívne hovorí mladá generácia. Teda i v Lendaku, ktorého obyvatelia sú na túto skutočnosť patrične hrdí, platí, že najmladšia generácia uprednostňuje slovenčinu. Možno i preto, lebo rodičia ju aktívne nevedú k používaniu goralčiny. Navzdory faktu, že ňou medzi sebou aktívne rozprávajú. Samozrejme, toto pozorovanie nie je paušálne. Avšak veľavravné je. Ak už goralčina stráca pomyselné momentum v Lendaku, tak sa možno pýtať – o čo viac potom v iných obciach?

Goralčina sa z bežnej reči vytráca možno i preto, že rozprávanie v nárečí sa pokladá za nemoderné. V istom zmysle možno i za ostrakizované, stigmatizované – teda nespravodlivo vnímané ako sedliacke, spiatočnícke či zvláštne.

Áno, prišla doba, kedy počuť hovoriť kohosi po goralsky začína byť raritou. Z podtatranských miest sa nárečie vytratilo temer úplne, na dedinách ešte pretrváva. Stretli som sa i s názormi, že staršie generácie zlyhali v úlohe nárečie odovzdať ďalej napriek trendom, v ktorých sa ocitli. S tým sa dá obstojne súhlasiť aj nesúhlasiť. Skôr by sme radi poukázali na snahy, ktoré prispievajú k tomu, aby sa nárečie zachovalo pre budúce generácie. Mierime teraz konkrétne do Zamaguria, rodiska autora textu.

Autor je pravidelným čitateľom Zamagurských novín. Periodikum číta od jeho vzniku. Pokiaľ ide o osvetu a aktívnu zásluhu na propagácii očividne vytrácajúceho sa nárečia, jeho tvorcom patrí uznanie. V novinách v istom období zábavnou formou zvykli dávať do pozornosti čitateľom zopár slov zo slovnej zásoby nášho nárečia. S vysvetlením významu týchto slov. Goralčine a osvete za tie roky dedikovali množstvo textov.

Ľudia z pozadia periodika stoja za Divadlom Ramagu. Kežmarčanom dobre známym. Radi by sme pozornosť čitateľa upriamili na predstavenie Goralský kabaret – Na goďžinke po nasymu (Guroľské pošodky), ktorý patrí do repertoára divadla. Predstavenie spred šiestich rokov malo okrem domáceho publika výborný ohlas i za hranicami okresu. Autor textu sa sám jedného zúčastnil. Bolo preňho mimoriadne hrejivé vidieť čosi, čo podľa jeho názoru prispelo k popularizácii goralského nárečia. Výrazne. A myslíme, že nepreženieme, keď povieme, že i k jeho pozitívnemu obrazu naprieč generáciami. Podotýkame, že predstavenia sa zúčastnilo množstvo mladých ľudí, ktorí nárečím nehovoria.

Keďže autor textu pochádza z Veľkej Frankovej, goralskej dediny priamo susediacej s rusínskou obcou – Osturňou (mimochodom najzápadnejšou rusínskou dedinou na Slovensku), mnohokrát sa zamýšľal nad postavením Rusínov a Goralov. Rusíni na rozdiel od Goralov dlhodobo vystupujú formálne ako národnostná menšina. Ako odlišných v tomto smere sme ich vnímali aj my, Gorali. Gorali sa však vždy cítili byť Slovákmi. Treba podotknúť, že často hrdými Slovákmi. Tým samozrejme nechceme paušalizovať a povedať, žeby sa Rusíni unisono cítili byť národnostnou menšinou namiesto toho, aby svoju národnosť vnímali ako slovenskú. To by bolo voči ním nefér.

Drobná vsuvka, dáme si menší exkurz za hranice. Autor si dal námahu a už pred rokmi sa pri rôznych príležitostiach pýtal ľudí pochádzajúcich z bývalých slovenských severospišských obcí, ako sa identifikujú. Pri Zamagurčanoch to, pochopiteľne, už vedel. Bolo preňho veľmi zaujímavé pozorovať, kým sa rôzni ľudia z vyše sto rokov odtrhnutých a k Poľsku pripojených obcí cítia byť.

Niektorí bez váhania povedali, že Slovákmi, ďalší Goralmi, našli sa i takí, ktorí s hrdosťou použili pri svojej odpovedi demonymum – Kacvínčan, Nedecan, Tribšan a podobne. Ďalší bez váhania odvetili, že sú Poliakmi. Autor sa s každým pritom vedel bez problémov pozhovárať po goralsky. Problém nebol ani so slovenčinou.

Ako poznámku za okraj by sme v tejto súvislosti dali do pozornosti text s názvom „Ako sa trinásť spišských dedín ocitlo v Poľsku“ na „smečkárskom“ regionálnom portáli Spiš Korzár. Príbeh týchto obcí je veľmi pútavý. Autor Martin Furmanik v ňom okrem iného v krátkosti opisuje príbeh, ako sa pri tom, keď sa Poliaci po prvej svetovej vojne snažili získať Spiš a Oravu aj diplomatickou cestou, za hovorcu Spišiakov vyhlásil sedliak z Lendaku. „V máji 1919 navštívili prívrženci pripojenia Oravy a Spiša k Poľsku amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, ktorý sa práve vtedy nachádzal na mierových rokovaniach v Paríži a vyjadrili svoje želanie žiť v Poľsku. Wilson sa vyslovil, že záležitosť preskúma. Uvedený čin vyvolal pobúrenie u pročeskoslovensky orientovaného obyvateľstva v celom Československu. O udalosti vtedy písali takmer všetky noviny na Slovensku i v Čechách. Spišiakov rozhorčil najmä fakt, že v Paríži bol ako zástupca Spiša jeden sedliak z Lendaku, ktorý za všetkých obyvateľov spišského regiónu vyhlasoval, že chcú žiť v Poľsku. Slováci z Oravy a Spiša reagovali promptne a ponáhľali sa do Prahy deklarovať túžbu ostať v Československu. Delegáciu šesťdesiatich predstaviteľov hornej Oravy a severného Spiša prijal 31. mája 1919 prezident T. G. Masaryk a prisľúbil im, že urobí všetko pre to, aby ostali žiť v Československu. Aj o tejto udalosti informovali všetky české a slovenské noviny,“ píše Furmanik a dopĺňa, že o osude prihraničných dedín napokon rozhodla arbitráž. V tom čase bolo k Poľsku pripojených i dvanásť obcí na Orave. „Dňa 28. júla 1920 tak Československo prišlo o 25 obcí severného Spiša a hornej Oravy. Až 25-tisíc ľudí sa ocitlo v inom štáte, s čím väčšina z nich nesúhlasila,“ píše ďalej s tým, že Poliaci chceli aj Javorinu a poľské úrady v minulosti Goralov presviedčali, že sú Poliakmi.

Aby sme sa vrátili k téme, vo februárovom čísle Zamagurských novín vyšlo niekoľko rozhovorov venujúcim sa vyhláseniu novej národnostnej menšiny. V jednom z nich historička Milica Majeriková-Molitoris podotýka, že Rusíni na rozdiel od Goralov vystupujú v dejinách „ako istý etnický element“. Pokiaľ ide o národnostnú menšinu, porovnávanie Goralov a Rusínov je podľa nej neadekvátne. Docentka Darina Eliášová pochádzajúca zo Spišskej Starej Vsi pre periodikum v reakcii na vyhlásenie novej menšiny napísala, že „nositeľmi kultúry, tradícii, ba i lokálnych nárečí majú byť najmä rodiny a miestne komunity“. Profesorka pre študijný odbor slovanské jazyky a literatúry v študijnom programe slavistika – rusínsky jazyk a literatúra Júlia Dudášová sa domnieva, že vyhlásenie novej menšiny je hra s ohňom. Dudášová na margo goralčiny skonštatovala, že od 15. storočia sa na poľský základ navrstvujú slovenské javy a prvky jedného dialektu sa prenášajú do druhého. Pavol Zamiška, starosta Kolačkova a jeden z iniciátorov uznania goralskej národnostnej menšiny pre mesačník uviedol, že Gorali podľa neho „nie sú o nič inší ako Rusíni“. Hovoril tak v súvislosti s čerpaním finančných prostriedkov na rôzne aktivity, napríklad kultúrneho charakteru. „Oni mohli jednoduchšie čerpať, my sme to mali o niečo zložitejšie. Je rozdiel, keď som ja dostal tisíc eur alebo 2-tisíc eur a niekto iný dostal 30-tisíc eur na festival. Inak sa to dá usporiadať potom,“ podotkol na margo nových možností získavania financií po tom, ako boli Gorali vyhlásení za novú národnostnú menšinu. Tieto texty možno považovať v kontexte goralského elementu na Slovensku ako takého za prínos.

O téme písal aj konzervatívny denník Postoj. Kritický text vysokoškolského pedagóga Dušana Škvarnu okrem iného obsahuje konštatovanie, že goralské nárečie je mixom poľštiny a slovenčiny, „pričom podľa mňa ako nejazykovedca v ňom prevažujú poľské znaky“, zhodnotil. Konštatovanie, že naše nárečie je mixom poľštiny a slovenčiny, je rozšírené i medzi vzdelanými ľuďmi. Je však nepresné. Len neznalému veci sa môže zdať, že Gorali hovoria akoby po poľsky. Nie je to tak. Áno, v slovnej zásobe goralčiny je veľa poľských slov a výrazov. No to je aj slovenských. A navyše: máme oveľa viac takých, ktoré klasická slovenčina a poľština vôbec nepoznajú. Skúste po goralsky prehovoriť s Poliakom zo stredného Poľska, od Baltu alebo od nemeckých či bieloruských hraníc. Nevedel by pochopiť väčšinu z toho, čo rozprávate. Autor tohto textu hovorí z vlastnej skúsenosti. A nadovšetko neplatí, že ide iba o prvky slovanských jazykov v tomto pomyselnom mixe, ktorým goralčinu označil autor spomenutého textu na Postoji. Goralčina totiž obsahuje nezanedbateľné množstvo nemeckých slov a výrazov – karpatizmov, ktoré sa používajú úplne bežne. I na poľskej strane. Našli by sa dokonca isté výrazy s pôvodom v maďarčine!

Často sa stretávame s tým, ako veľmi sú ľudia z iných častí Slovenska prekvapení, keď ich vyvedieme z omylu, že goralčina, ktorou sa v našom regióne stále hovorí, nie je len akýmsi poľským dialektom. A navyše, ak by Poliak žijúci v Poľsku hovoriaci podhalianskou gvarou (tak oni označujú goralské nárečie v oblasti niekdajších spišských obcí) spustil – dôrazne prepytujeme – írečitú goralčinu na Poliaka trebárs z ďalekého Severu, veľmi by nepochodil. Bol by nútený „prepnúť“ do štandardnej poľštiny.

Ľudí, ktorí nepoznajú goralčinu, rovnako veľmi zaráža spomenutý fakt, že slovná zásoba goralčiny obsahuje spomenuté nemecké výrazy. Má to svoj historický dôvod. V minulosti žilo na severnom Spiši množstvo karpatských Nemcov. A to i v najodľahlejších častiach severného Spiša – na Zamagurí. To prirodzene zanechalo svoje stopy. Zaujímavý fakt: pokiaľ ide o Zamagurie, v Červenom kláštore dodnes stojí jediný evanjelický kostol v celom katolíckom regióne. Ako pozostatok po prevažne protestantských Nemcoch. Doplňme, že v nejednom priezvisku Goralov z kežmarského okresu sa jasne zračí nemecký pôvod.

Pripomeňme a zdôraznime, že goralčina, o ktorej píšeme, nemá jednotnú, teda kodifikovanú podobu. Niekedy veľmi okato platí zásada – čo obec, to rozdiel. Keď Zamagurčania počúvajú Lendačanov hovoriť v nárečí, jasne rozoznávajú, že sa odlišuje od goralčiny, ktorá prevláda v zamagurských obciach. Inakšie tiež znie goralčina v Slovenskej Vsi či vo Vojňanoch alebo v Ždiari. Nepatrné rozdiely si autor textu všimol i medzi Malou a Veľkou Frankovou.

Pri týchto porovnaniach autorovi schádza na myseľ jedna vec. V jednom z mnohých rozhovorov s jeho 95-ročnou starou mamou, rodáčkou z Malej Frankovej, si všimol, že vo svojich spomienkach na minulosť spomenula výraz ľamientoře. Opýtal sa jej, čo to tie ľamientoře sú. Jej odpoveď znela, že knihy. Na Veľkej Frankovej tento výraz v súvislosti s knihami dovtedy jakživ nepočul. Na označenie knihy sa totiž používalo slovo kšunzka. Zarazilo ho, že spomenutým jemu neznámym výrazom označila bežné knihy. Pútavé pre autora bolo, keď v tom istom rozhovore jeho stará mama použila slovo grundbuch (znelo to ako grunsbuch), o ktorého význame sa z kontextu ihneď dovtípil. Ide o nemecký výraz pre pozemkovú knihu, ktorú obce zvykli používať na evidenciu pozemkov svojich obyvateľov. V každom prípade bolo preňho veľmi pozoruhodné sledovať, ako príliš archaicky znie goralčina 95-ročnej starej mamy v porovnaní s goralčinou, ktorú počúva v rozhovoroch rodičov alebo ich vrstovníkov. Nepreženieme, ak povieme, že v tomto porovnaní vyznela tá druhá goralčina moderne. Moderná goralčina – zvláštny oxymoron. I v tom je čaro nekodifikovaného nárečia.

Z pozície autorovej rodiny možno povedať, že sa – podobne ako iné goralské rodiny – snažia zachovať goralskú slovnú zásobu tým, že si ju zaznamenávajú do svojpomocne komponovaného goralsko-slovenského slovníka. Ide v podstate o zaznamenávanie lexiky, t. j. bežnej slovnej zásoby. Ku goralským slovám (obzvlášť k zriedkavo používaným) sa snažia hľadať čo najvystihujúcejšie slovenské ekvivalenty.

Autora textu počas vysokoškolského štúdia v kontexte jazykov a nárečí zaujal tzv. írsky generačný paradox. Na konci 19. storočia bola írčina, pôvodný keltský jazyk Írov, na vymretie. Pokiaľ ide o vymieranie jazykov a nárečí, v úvode sme v súvislosti s goralčinou spomenuli faktory, ktoré by eventuálne mohli prispieť k tomu, aby naše nárečie vymrelo. Ak by k tomu došlo, tak pravdepodobne tak, že sa pominú generácie, ktoré ňou v bežnom styku hovoria.

V Írsku ale došlo k opačnému jazykovému trendu, než je obvyklé pri vymieraní jazykov. Kým staršie generácie často neovládajú írčinu plynule, mladší Íri sa ju učia v školách. A rastie medzi nimi záujem o jej oživenie. Môže sa stať niečo podobné na Slovensku? Môže sa teoreticky stať, že sa nadobro vytratí možnosť prirodzeného odovzdania goralčiny ďalším generáciám tak, aby ňou aktívne hovorili? A mohlo by nie veľmi dobrej situácii napomôcť vyhlásenie Goralov za národnostnú menšinu? Ťažko povedať. Takéto a podobné otázky si dnes kladú mnohí.

O pozitívach a negatívach vyhlásenia goralskej národnostnej menšiny sa už popísalo mnoho. Od kritiky vytvorenia nových peňazovodov po vyzdvihovanie nového statusu Goralov. Ozaj rôznorodá zmes postojov a argumentov.

Autor textu je však rád, že toto nebolo hlavným fókusom tejto polemiky. Štafetu si dostatočne poodovzdávali rôzne názorové skupiny. Možno však zhodnotiť, že najlepší rozhodca v týchto hodnoteniach bude napokon čas. Ten najlepšie ukáže, čo sa z rozhodnutia vyhlásiť goralskú národnostnú menšinu vyvŕbi. Treba si počkať na časový odstup, po ktorom bude možné vec zhodnotiť komplexne. A určiť, či prevážili negatíva alebo pozitíva. A ktoré obavy opodstatnené neboli alebo ktoré, naopak, boli.

Tak či onak, bude veľmi napínavé sledovať, aké údaje nám vykáže najbližšie sčítanie obyvateľstva. Po novom v ňom bude možnosť zaškrtnúť si goralskú národnosť. Údaje po roku 2031 prinesú bezpochyby zaujímavé zistenia a numerá.

Kristián Krempaský, foto: archív redakcie

Galéria