Aktuality

Cech remenárov, ktorý v Kežmarku vznikol v roku 1609, vyrábal z kože remene na strmene, opraty, uzdy, chomúty, biče, ohlávky, popruhy, predné a zadné sedadlá vozov, rôzne iné potreby pre furmanov. Týchto remeselníkov nebolo veľa, na území Slovenska evidujeme v priebehu dejín iba jedenásť samostatných cechov.

Kežmarský cech založilo deväť remeselníkov, niektorí z nich pochádzali zo Spišskej Novej Vsi či Spišského Podhradia. Nevedno, kedy spolupráca zanikla, ale Spišiaci si založili vlastný cech v roku 1635 s Podhradčanmi, pridali sa remeselníci z Bardejova, Prešova, Košíc. Ak v Kežmarku ostal nejaký remenár, zrejme vstúpil do niektorého z cechov venujúcemu sa spracovávaniu kože. Kože pochádzali z volov, teliat. K zaujímavostiam patrí, že výrobky museli byť iba z jedného druhu kože, nesmela sa miešať hnedá a červená koža. K známym remenárom patril Sebastián Topperczer, okrem iného senátor, zástupca richtára a povstalec, jeden z popravených v decembri 1709.

Ak sa zameriame na tovarišské vysvedčenia remenárov, zbierkový fond Múzea v Kežmarku ich obsahuje päť: dve pochádzajú z Levoče, po jednom z Košíc, Miškovca, Trnavy. Kežmarku sa priamo dotýka to z Miškovca – získal ho rodák Jacob Tinschmied. U majstra Daniela Leßika pôsobil štyri roky, čo bola štandardná doba učenia sa. Vyznačoval sa čestnou, statočnou prácou. Tú šťastne ukončil 20. mája 1814 a smel sa vrátiť do Kežmarku, aby vykonal majstrovskú skúšku. Ako dopadol, nevieme.

Najstaršiemu vysvedčeniu prislúcha rok vystavenia 1621. Spísané bolo v Levoči pre tamojšieho rodáka Jacoba Krainbietera, podpísali sa majstri Daniel Scholtz a Samuel Wildner. Vo vysvedčení sa spomína i Kežmarok v súvislosti s tým, že remenári zo Spišskej Novej Vsi a Spišského Podhradia sa od nášho odčlenili. O čosi mladší tovarišský list pochádza takisto z Levoče, vypísaný bol v roku 1690 pre Paula Kleina. Cech reprezentovali majstri Simon Janofsky a Johannes Koroda. Paulovo rodisko nateraz nepoznáme.

Vizuálne najkrajšie tovarišské vysvedčenia vznikli v Košiciach a Trnave; nádherne zobrazujú pohľady na dané opevnené mestá. Košické vydali 25. mája 1796, na rozdiel od predošlých vysvedčení je predtlačené; rukou sú dopísané iba údaje o tovarišovi. Bol ním Friderius Alexy z Ľubice, 19-ročný mladík strednej postavy s čiernohnedými vlasmi, ktorý v tamojšom cechu strávil rok a dva týždne. Alexy sa učil u remenára Paula Pustriya. Vo vedení košického cechu stáli majstri Johanes Ravel a Johanes Jakob Adamy. Trnavské vysvedčenie vystavil 16. septembra 1811 majster Johann Walaschek pre rodáka z Matejoviec Paula Franka. Mladý, 18-ročný mládenec strednej postavy s hnedými vlasmi účinkoval v Trnave štyri mesiace a dva týždne.

Hoci cechy v Uhorsku celoplošne zrušili v roku 1872, remeselníci naďalej vykonávali činnosť ako živnostníci. Na prelome 19. a 20. storočia patrili k remenárom Franz Witkovsky, jeho dielňa sa nachádzala na Vyšnej bráne u vdovy Berthy Steiner oproti Novému evanjelickému kostolu v Kežmarku, Johann Béler mal svoju dielňu oproti miestnymi dobre známej Korune, pravdepodobne terajšia lekáreň na námestí, a Johann Hajts, ktorý sa remeslu venoval 33 rokov. Po poslednom menovanom prebral v roku 1931 dielňu s koženým tovarom Matthias Fink, ktorý mal označenie aj ako sedlár, brašnár. Sídlil na Trojmostovej ulici 27, ktorá dnes nesie meno po Dr. Alexandrovi.

Vladimír Julián Ševc, foto: Múzeum v Kežmarku