Aktuality

Keď sa spomenie výraz fujara alebo píšťala, mnohým z nás príde na myseľ tradičný hudobný nástroj pastierov, ktorý sa nezmazateľnou stopou vryl do slovenského folklóru. Vyrobiť poriadnu píšťalu je veda. A na EĽRO sme sa mohli pýtať na detaily tých najerudovanejších.

 

Pozornosti tých, ktorí sa prechádzali kežmarskými uličkami pomedzi stánky, určite neunikli dvaja remeselníci venujúci sa výrobe píšťal. Nehovoríme preto len o remeselníkoch. Páni Pavol Urda a Michal Smetanka sú zároveň hudobníci s vycibreným citom pre tieto nástroje.

 

Prastaré remeslo

„Svoje remeslo robím veľmi dlho, pretože som zo starej muzikantskej rodiny. Už môj dedo robil píšťaly – bolo to veľmi dávno. A spolu s mojim priateľom Urdom robíme píšťaly 30 rokov,“ uviedol na úvod Michal Smetanka. Zdôraznil, že pri výrobe píšťal používajú tradičné techniky – a len tie najstaršie z nich.

„Rozmach nášho remesla sa dá datovať do 14. storočia, teda do obdobia valašskej kolonizácie nášho územia. No tieto nástroje sú staré ako ľudstvo samo.“ tvrdí remeselník. „U nás, v našom horskom regióne, robíme nástroje, ktoré sa nám najviac zachovali – pastierske,“ dopĺňa.

 

Pôvodné techniky výroby

Zaujímalo nás, či je rozdiel medzi výrazmi píšťala a fujara, keďže remeselník Smetanka ich používal striedavo. „Z muzikologického hľadiska ide o zámenné pojmy. V podstate o to isté. Ako fujara sa zvykne však označovať dlhšia píšťala. My sme sa pred tridsiatimi rokmi snažili prísť s najstaršími technológiami ich výroby,“ vysvetľuje Smetanka. „Používame i vŕtanie, no ten najstarší nami používaný spôsob je vypaľovanie. Sme teda zaujímaví tým, že robíme najarchaickejším možným spôsobom,“ podotýka.

Remeselník ďalej vysvetlil, že tieto hudobné nástroje sa vyrábajú z listnatého dreva. „Sú dreviny, ktoré sú rezonančne vhodné alebo vhodné z hľadiska pevnosti a sú aj listnáče, ktoré sú absolútne nevhodné,“ povedal a doplnil, že úplne nevhodný je trebárs buk. „Ten je dobrý na nábytok, no nie na hudobný nástroj,“ opisuje.

Na hudobné nástroje sú podľa neho vhodné javor, jaseň alebo baza horská, prípadne lieska. Podľa druhu dreva má výsledná píšťala rôzne zvukové vlastnosti. „Povedal by som, že čím je drevo tvrdšie – z tých vhodných drevín – tým má píšťala lepšiu rezonanciu. Čím je drevo ďalej od rieky alebo vodnej plochy, tým je vhodnejšie, pretože je tvrdšie,“ vysvetlil.

Na otázku, koľko trvá výroba jednej píšťaly, odpovedá Michal Smetanka takto: „Ak odpočítame zber vhodného dreva a jeho sušenie, tak sú to tri roky. Potom sa vypália, a tým sa impregnujú, čo im zaručí dlhú životnosť. Následne používame ešte oleje, najprv ľanový a potom parafínový olej. Zvonka použijeme tradičnú technológiu nanášania včelieho vosku zmiešaného so živicami a tým sa uzavrú póry. Píšťala sa tým konzervuje.“ Smetanka doplnil, že muzikantovi to zaručuje stabilitu nástroja, aby na neho nepôsobili vonkajšie vplyvy ako chlad, teplo a vlhkosť. „Čím je lepšie naimpregnovaný, tým je celkovo stabilnejší a má stabilnejšie ladenie,“ uzavrel.

Text a foto: Kristián Krempaský