Aktuality

Rodine Beck patrí v hospodárskych dejinách Kežmarku významné miesto, jej príslušníci sa preslávili najmä výrobou mydla. Svedčí o tom vývesný štít umiestnený v chodbe domu expozície bytovej kultúry na Hlavnom námestí č. 55. Presne na začiatku 20. storočia sa inou cestou vydal Viktor, ktorého 85. výročie úmrtia si pripomíname koncom mesiaca.

 

Viktor Beck (9. september 1875 – 27. február 1939) odmalička prichádzal do styku s mydlom, keďže ho jeho otec Georg Eduard vyrábal. Viktora však zlákalo mäsiarstvo a údenárstvo. Po vandrovke, keď pochodil rôzne končiny bývalej monarchie, sa vrátil do Kežmarku a v roku 1900 si otvoril vlastné mäsiarstvo. Sídlilo na vtedajšej Lyceálnej ulici č. 10 (dnes Hviezdoslavova, kníhkupectvo Alter Ego). Vďaka poctivej práci si onedlho získal dobrú povesť. Jeho výrobky sa stali vyhľadávané v meste aj ďaleko za hranicami Spiša. Veľkým odbytiskom produktov bola oblasť Vysokých Tatier. Okrem mäsa ponúkal údenársky tovar, uhorské salámy, šunku, klobásy, spišské špeciality, slaninu či masť. Zisky investoval do modernizácie priestorov a zariadenia. Časom pribudli najnovšie stroje na spracovanie mäsa, chladiareň a konzerváreň. Prvá svetová vojna načas prerušila rozvoj podniku, ale po šťastnom návrate z frontu sa naplno pustil do ďalšej práce. Výsledkom bolo rozšírenie domu i predajne.

Viktor Beck viedol aj mimo obchodu aktívny život. Patril k dlhoročným členom mestského zastupiteľstva či presbytéria evanjelickej cirkevnej obce. Okrem toho zastával pozíciu člena dozornej rady Spišskej banky, predsedal Kežmarskému živnostenskému spolku. Popredné funkcie mu patrili v Spolku kežmarských obchodníkov a živnostníkov. Pred a počas prvej svetovej vojny bol podpredsedom. Po nej – na valnom zhromaždení 23. marca 1919 – ho po abdikácii Alexandra Belóczyho zvolili za predsedu. Čakala ho náročná práca: spolková činnosť dôsledkom vojnového besnenia upadla a stratila časť členskej základne. Okrem toho si obchodníci prevažne nemeckej národnosti museli zvykať na zmenené politické pomery v novovzniknutom Československu. Od 13. apríla 1909 bol člen streleckého spolku.

Beckov osobný život možno označiť za šťastný. V polovici augusta 1901 sa oženil s Ellou Gréb (1881 – 1969), spoločne vychovávali päť detí. Práve Ella zrejme viedla obchod v dobe, keď bol vo vojne. Z detí poznáme meno najstaršieho syna Georga, ktorý od roku 1930 vypomáhal otcovi s obchodom, a dcéry Jolany. Hlavne pomoc syna mu padla vhod, pretože sa uňho objavila bližšie nešpecifikovaná choroba srdca. Tá sa Viktorovi napokon stala osudnou, podľahol jej pred polnocou 27. februára. Pohreb sa za veľkej účasti ľudí konal 2. marca 1939.

Po jeho smrti úspešne viedol mäsiarstvo Georg, ktorý sa v decembri 1939 pochválil rozšírenou ponukou tovaru „o hovädzie a teľacie mäso najlepšej kvality a za najnižšie ceny“. Aj po otcovom skone znel oficiálny názov obchodu Viktor Beck & syn.

Viktora Becka najlepšie vystihuje dobový opis: „Odišiel človek, ktorý dokázal, že remeslo má ešte i dnes zlaté dno, a že správny muž na správnom mieste sa vie čestne presadiť napriek všetkým protivenstvám života a ťažkostiam doby.“

Vladimír Julián Ševc, foto: Múzeum v Kežmarku