Aktuality

Spomienky na boje v prvej svetovej vojne

18_01_Pohľadnica

Tento rok si pripomíname okrúhle 110. výročie vypuknutia prvej svetovej vojny. Múzeum v Kežmarku uchováva z tohto dejinného obdobia niekoľko zaujímavých exponátov. Jedným z nich je opis bitky pri rieke Soča v Taliansku v podaní českého 21. pluku, ktorá prebiehala 23. – 25. mája 1917. Jeho členom bol Tomáš Vondrák, ktorý po druhej svetovej vojne pôsobil v Kežmarku ako zástupca prednostu tunajšieho Okresného národného výboru.

 

Spomínané boje sa odohrávali v tzv. Hudiložskom oblúku a Tomáš v spomienkach zanechal mrazivé opisy z frontu. „Desiata bitka sočská sa môže právom označiť pritrpkou, preukrutnou, presahujúcou všetky predstavy súboja na život a na smrť. Sláva nesmrteľná pokrýva hlavy tých hrdinov, ktorí vydržali v tom pekle, a bezhraničná vďaka patrí všetkým, ktorí s nikdy nevídaným pohŕdaním smrti, bezpríkladnou statočnosťou a obetavosťou štvornásobný príval talianskych útokov nielenže zadržali, ale i dlho všemožnými prostriedkami pripravovanú ofenzívu rozvalili ako stavbu z papiera. Medzi menami tých, ktorí sa najviac zaslúžili o šťastné odrazenie strašného prívalu zákerných nepriateľov nesmie sa zabudnúť na chrabrú, nado všetku chválu povzneseného statočného čáslavského 21. pluku.“

 

Opis bitky

Prudká paľba, oheň, dym, krv. To všetko si vieme predstaviť zásluhou rôznych filmov a seriálov. Skutočnosť musela byť oveľa desivejšia. „Pozícia u Hudiloku, snáď najťažšia a najnáročnejšia na celej karsskej planine, je asi tisíc krokov dlhá parabola, podobná vybiehajúcej línii, ktorá práve preto, že silno zasahuje do nepriateľskej fronty, bola vždy terčom silnej nepriateľskej delostreľby zboku i zozadu. Bolo to 23. mája o štvrtej hodine ráno, keď nepriateľ spoliehajúc sa na množstvo svojho delostrelectva a vrhačov mín začal všemožnými kalibrami drviť naše pozície neslýchanou bubnovou paľbou. V desaťhodinovej bubnovej paľbe sily dosiaľ nevídanej, ktorú si čitateľ vôbec nevie predstaviť, nepretržite zúril ako krupobitie, orkán granátov a mín, črepinami železa roztrieštenými balvanmi prinášajúc skazu do našich pozícii a vzadu položených priestorov tak, že sa celé bojisko podobalo vulkánu chrliacemu oheň.“

 

Jediný cieľ – prežiť

O zúrivosti bojov a skutočnosti, že naši predkovia sa stretávali so smrťou priamo z očí do očí, dokladajú tieto riadky: „Istý desiatnik stotiny strojných pušiek (samopal) zo záložnej čaty ponáhľa sa sám na zvolanie „Handgranáty von“ a vybehne statočne na Talianov. Tu však vidí, že poddôstojník druhej pušky je ranený. Vrhne sa s ručnými granátmi na húfy nepriateľov, ktorí sa práve chystali odvliecť strojnú pušku, niekoľkých ich skolí nožom a zatiaľ čo zvyšok uteká, postaví pušku na najbližšiu traverzu a zamieri pravý oheň skazy na nepriateľské masy. Samotní ranení bojovali ďalej v radoch svojich kamarátov. Každý robil to najlepšie a tým sa dosiahlo krásneho úspechu.“ Jeden z vojakov pri bojoch prišiel o oko, ale ani to ho neodradilo od útoku na nepriateľa: „…sám sa narýchlo obviazal a ďalej hádzal granáty, nevzdialil sa z rojnej čiary skôr, pokým neboli odrazené všetky útoky.“

Od vypuknutia tzv. Veľkej vojny ubehlo vyše sto rokov. Možno je to pre nás veľmi vzdialená doba. Vnímame ju na základe čiernobielych fotiek a televíznych dokumentov. Avšak takéto živé opisy jej pridávajú skutočné farby a úplne menia pohľad na dávnu históriu.

Vladimír Julián Ševc, foto: Múzeum v Kežmarku