Aktuality

Zakladateľ kežmarskej ľanárskej firmy Karl Wein (1858 – 1935) sa s obchodníkom Johannom Markovichom (1862 – 1932) nezmazateľne zapísali do hospodárskych dejín Kežmarku napriek tomu, že ani jeden z nich nepochádzal odtiaľto. Keď Johann prišiel pod Tatry, jeho zamestnávateľom sa na štyri roky stal práve Karl. Potom sa Markovich pustil vlastnou cestou za obchodom s módnym tovarom.

Johann na časy strávené u Weina spomínal v dobrom, ako obchodný zástupca získal mnoho cenných kontaktov. Kežmarok bol na prelome 19. a 20. storočia malé mesto a ľudia sa dobre poznali. Majetnejšie vrstvy zvlášť. Preto sa nedivme, že osud spojil deti týchto pánov. Veľký deň nastal 29. decembra 1912, keď sa Marietta Markovich vydala za Aladára Weina. Dvojica najprv absolvovala civilný sobáš pod vedením senátora Szepsyho, potom cirkevný v evanjelickom kostole. Oddal ich farár Valentín Hajtsch, na organe hral virtuóz Ernest Grosz.

Rodina sa o prvého člena rozrástla v októbri 1913, keď sa narodila dcéra Lenke. Žiaľ, v roku 1921 podľahla týfusu. V marci 1915 prišiel na svet Josef, ale ani ten sa netešil dlhému životu. Po absolvovaní tunajšieho gymnázia, kde k jeho spolužiakom patril neskorší katolícky kňaz Štefan Vasilík (1914 – 2009), vyštudoval za diplomovaného obchodníka. Po vypuknutí II. svetovej vojny bol povolaný do armády. Osudným sa mu stal východný front, na Vianoce 1941 padol pri bojoch v Rostovskej oblasti.

Druhá dcéra Nadine sa ako jediná z detí nenarodila v Kežmarku, ale v Budapešti v lete 1918. Po vzore matky ju vychovávali v evanjelickej viere. Po vychodení ľudovej školy navštevovala v rokoch 1928 – 1936 kežmarské gymnázium. Na prelome rokov 1936/1937 absolvovala študijný pobyt v Holandsku, počas ktorého bola svedkom svadby princeznej Juliany s Bernhardom Lippsko-Biesterfeldským, budúcich panovníkov. Jej ďalší osud je neznámy, údajne zomrela v USA po roku 2000.

Veľkú radosť zažili Weinovci na Vianoce 1921, keď sa Aladár a Marietta stali rodičmi dvojičiek. Tie dostali mená po starých otcoch: Karl a Johann. Chlapci, pokrstení ako rímskokatolíci, študovali na gymnáziu v rokoch 1931 – 1939. Viac správ nemáme. Zaujímavé je, že dva školské roky navštevovali jednu školu všetci štyria súrodenci.

Marietta a Aladár, rovnako ako ich rodičia, podporovali spoločenský a kultúrny život. Keď Karlovi Weinovi umrela manželka, založil na jej pamiatku podporný fond kežmarského gymnázia. Mladí záverom roka 1918 navýšili základinu o 20-tisíc kč. Rovnaký finančný dar dali o rok neskôr evanjelickej dievčenskej meštianskej škole, ktorá zhromažďovala financie na rozšírenie priestorov. To kvitovala verejnosť, lebo práve tak „môžeme čo najlepšie poslúžiť v týchto ťažkých časoch nášmu obyvateľstvu a našej budúcnosti: keď ponúkneme našim deťom príležitosť dobrej, zdravej a posilňujúcej výchovy. Ťažké rany, ktoré zasadila vojna našej kultúre i nášmu národnému hospodárstvu je schopné uzdraviť len dobré školské vyučovanie.“

Na príklade tejto rodiny vidieť, že hoci ju neraz zasiahli kruté rany osudu, nezabudla podporiť všeobecné spoločenské dobro a výraznou sumou prispieť na rôzne dobročinné akcie. Škoda, že po druhej svetovej vojne museli viaceré takého rodiny Kežmarok nútene opustiť…

Vladimír Julián Ševc, foto Múzeum v Kežmarku