Aktuality

Obdobie Vianoc patrí u väčšiny ľudí medzi najkrajšie sviatky roka. Ak pripadnú na nepokojné, vojnové časy, spájajú sa s nádejou a vierou, že blízky človek, ktorý bojuje niekde ďaleko, sa vráti domov živý a zdravý. Niečo podobné prežívali počas zimy 1941 – 1942 kežmarské rodiny Wein a Markovich. Ich očakávania však skončili hlbokým sklamaním.

 

Josef Wein bol vnukom továrnika Karla Weina a obchodníka Johanna Markovicha. Jeho otec Aladár prevzal vedenie firmy po Karlovi, matka Marietta podporovala spoločenský život v meste po vzore rodičov. Josefa ako prvorodeného syna čakala práca v rodinnej firme.

 

Josefova mladosť

Josef sa narodil 19. marca 1915 v Kežmarku, pokrstili ho ako rímskokatolíka. Zrejme vychodil štátnu ľudovú školu, odkiaľ prestúpil na kežmarské gymnázium, kde študoval v rokoch 1925 – 1933. Jeho triednymi profesormi boli Paul Gaal a Alfons Nitsch. I z jeho iniciatívy vychádzal gymnaziálny časopis Schülerstimmen – Študentské hlasy. Medzi jeho spolužiakov patrili napr. Franz Mikolik a Štefan Vasilik, neskorší rímskokatolícky kňaz, ktorý dôchodok strávil v Kežmarku. Josef v školských časoch účinkoval v ochotníckom divadle. Vo vianočnom predstavení roku 1927 si dokonca zahral so všetkými troma súrodencami. Ako študent gymnázia prichádzal do kontaktu s profesorom Alfrédom Groszom. Určite spolu chodili do Tatier, keďže v júni 1931 sa Josef podieľal na výstave a premietaní diapozitívov, pričom vyhotovil niekoľko zaujímavých snímok. Ako zdatný horolezec miloval šport – na jeseň rovnakého roka viedol gymnastické cvičenia pri prednáške Slobodného lýcea, ktorú mal profesor Grosz. Prednáškový večer, konajúci sa v novembri 1932, spestril prednesom básne Pozdrav vlasti Kurta Waltera. Plagát večera sa zachoval v zbierkach Múzea v Kežmarku.

 

Aktívny život po maturite

Josefove ďalšie kroky viedli do Viedne na vysokú obchodnú školu. Po jej skončení absolvoval praktické odborné štúdiá v Anglicku. Počas roka 1938 nastúpil do rodinnej firmy ako diplomovaný obchodník. Keď mal prázdniny, spoznával rôzne kúty Európy. Spolužiak F. Mikolik ho sprevádzal pri splave Dunaja kajakom až do Čierneho mora a do Konštantínopola, dnes Istanbulu. Stredoškolskí rovesníci spolu trávili čas aj v Tatrách. V auguste 1938 preliezli juhozápadnú stenu Veľkej Granátovej veže, v apríli 1939 vyšli južnou stenou na Čierny štít, vtedy Papirusov. Naďalej bol aktívny v spoločenskom živote. Vo februári 1937 sa podieľal na organizácii Spišského bálu, o pár dní neskôr predviedol na fašiangovom večierku s Adriane Bruckerovou anglický valčík, aby následne ukázal zručnosť v stepovaní. Zvŕtal sa tiež na svahu, na jar 1938 sa zúčastnil lyžiarskych pretekov vo Veľkej Studenej doline.

 

Vojna prinášajúca smrť

V roku 1940 narukoval na vojenskú službu do nemeckej jednotky, čo zrejme urobil dobrovoľne. Hľadal nové zážitky v cudzine? Možno… Každopádne, v lete 1941 odišiel na front a od novembra bojoval v predných líniách. To sa mu stalo osudným, na Vianoce 26. decembra 1941 padol v ruskej stepi. Rodina sa o jeho skone dozvedela s oneskorením, parte uverejnila v tlači až začiatkom februára 1942. „Ťažko vedieť, že tento štíhly, blonďavý mladík so žiarivými modrými očami, verný turistický a lyžiarsky kamarát už nie je medzi nami. Telo odpočíva ďaleko, ale jeho duša je pri nás medzi jeho milovanými horami.“

Vladimír Julián Ševc, foto: Múzeum v Kežmarku