Aktuality

Za celú históriu festivalu sa nebolo vidieť žeby remeslo novopečeného kráľa remesla bolo vzácne až do takej miery, že jeho slovenských predstaviteľov by sme napočítali na prstoch jednej ruky. A práve takýto človek sa až do budúceho leta bude hrdo pýšiť titulom Kráľ remesla. Právom. Zvonolejárstvu sa na Slovensku venujú dohromady iba traja remeselníci. A ten, o ktorom bude reč, v ňom bez okolkov vyniká.

 

Zvony mu prirástli k srdcu v detstve

Novým kráľom remesla sa po 32. ročníku festivalu EĽRO stal zvonolejár Jakub Vorobeľ z Chotče z okresu Stropkov. „To, že som sa stal kráľom remesla, bol pre mňa šok. A veľká česť a pocta. Vôbec som s tým nepočítal. Počul som, že takýto titul získa ktosi, kto je starší, skúsenejší – a ten, kto tu už chodí dlho,“ povedal krátko po korunovácii pre Noviny Kežmarok Jakub Vorobeľ. Zdôrazňujeme, že Vorobeľ je stále iba dvadsiatnik.

Túžba po tomto remesle v ňom vzplanula už v útlom detstve. „Vďaka príhode z detstva, keď som si sám vyskúšal zazvoniť na zvon, som si povedal, že toto je cesta, po ktorej sa chcem vydať. A ako chlapec som začal chodievať zvoniť po kostoloch. Pre zábavu som si chodil zvoniť do skanzenu vo Svidníku. Tam bola zvonica,“ prezradil Vorobeľ s tým, že ako dieťa ho do zvoníc z rôznych obáv púšťať zvoniť na zvony nechceli.

„Môj prvý zvon, ktorý som odlial, bol z mosadze. Podarilo sa mi ho odliať na prvý pokus. Povedal by som, že som mal pomyselné šťastie začiatočníka. V tom čase som však o tomto remesle nemal žiadne poznatky. Napríklad som nepoznal ani rozdiel medzi mosadzou a bronzom. V podstate som bol v tomto remesle ešte dieťa,“ vysvetľuje zvonolejár. Podotkol, že na výrobu zvonov neskôr začal používať bronz.

 

Remeselník samouk, na všetko prichádzal prácne sám

I keď sa mu prvý pokus vydaril, prišli roky, ktoré spätne hodnotí ako zlé. Skrátka, nedarilo sa mu. „Moje odliatky vyzerali ako ementál, nevedel som s tým veľmi robiť,“ priznáva Vorobeľ. To ho však neodradzovalo a rozhodol sa nevzdať sa. „Postupom času a neustálym skúšaním som dospel k súčasnej úrovni ovládania môjho remesla. Moje zvony sú uliate z kvalitného zvonolejárskeho bronzu. A k dnešným úspechom som sa dopracoval len metódou pokus – omyl,“ skonštatoval. „Nikto mi nepovedal ako na to. Remeslo som nezdedil,“ poznamenal Vorobeľ.

Podľa Vorobeľa najväčšie remeselné tajomstvá tohto remesla nechce nikto prezradiť. Každý si ich uchováva pre seba, vraví. Už len prísť na tajomstvo zvonolejárskeho remesla ho podľa jeho slov stálo veľké úsilie. „Pri práci sa snažím dosiahnuť, aby mal zvon čo najhlbší možný tón. Vtedy cítiť pri úderoch grády. Je úchvatné vnímať rezonanciu masy kovu, ktorá sa náhle rozochvie a rozvibruje v človeku každú bunku,“ opisuje charakteristiky svojho remesla a dodáva, že „energiu, ktorá zo zvona ide, nedokáže napodobniť žiaden reproduktor“. Vorobeľ v tejto súvislosti upozorňuje, že je rozdiel medzi výrazmi zvonár a zvonolejár. Zvonár je totiž na rozdiel od zvonolejára osoba, ktorá má na starosti zvonenie na – zvyčajne kostolných – zvonoch.

 

Zásahy po odliatí vo všeobecnosti degradujú punc kvality toho-ktorého zvona

Remeselník priznal, že výroba zvonov je veľmi nákladná a náročná na dôkladnú prípravu. Obzvlášť kritické je podľa neho vyhotoviť vhodnú formu na odlievanie. „Vyrobiť ju trvá týždeň až dva. No odliať zvon trvá pár minút,“ objasnil Vorobeľ s tým, že ak predtým dôjde pri tvorení formy na zvon ku chybe, celá jeho práca vyjde nazmar.

Pripomeňme, že na EĽRO mohli návštevníci sledovať akt odlievania v podaní zvonolejára Vorobeľa naživo. „Predviedol som nočné odlievanie, aby ľudia videli, aký je bronz pri odlievaní dobiela žeravý. Okolie môjho stánku pri Kežmarskom hrade žiarilo,“ rozrozprával sa o pútavej akcii.

Po samotnom odliatí je podľa Vorobeľa kriticky dôležité vykonávať už iba malé zásahy. „Osobne nie som zástanca veľkých zásahov po odliatí. Ak by sa zvon po odliatí zbrúsil, zmenia sa jeho vlastnosti, keďže hneď po ňom má na povrchu tenkú bronzovú kôru. Trend je kôru zbrúsiť – a mať pekný blyštiaci sa zvon. No už málokto si uvedomí, že takýto postup ide na úkor kvality a životnosti zvonu,“ zdôvodnil Vorobeľ. „Preto zvon po odliatí len umyjem vysokotlakovým čističom od zvyškov hlinenej formy a jemne ho preleštím drôtenou kefou. Ak by som ho vyleštil dozlatista, hotový zvon by tým stratil dušu a vlastnosti. To by mohlo eventuálne viesť k jeho poškodeniu. Keď zvon praskne, neznie. A to býva často jeho koniec,“ konštatuje.

„Prasknutý zvon sa zvariť síce dá, no zvar stojí niekedy viacej ako výroba nového. Staré zvony majú ale vysokú hodnotu – a ľudia z daného mesta alebo obce majú v podvedomí zapamätaný ich zvuk. Zvuk tohto zvonu tvorí dušu miesta, ktorým sa jeho tóny ozývajú. A preto, ak sa zvon niekde poškodí, často dôjde k rozhodnutiu ho zachovať. Pretože na rozdiel od takého Nemecka, kde je prax náhrady starého zvona za nový bežná, u nás ľuďom na zachovaní takéhoto dedičstva záleží viac. Preto niektoré zvony zreparujú a dajú im druhú šancu,“ opodstatňuje Vorobeľ. Na záver zároveň vyjadril presvedčenie, že sa mu zvonolejárstvo – ako úplne raritné remeslo –podarí úspešne zachovať. A odovzdať svojmu budúcemu nástupcovi.

Kristián Krempaský, foto: Peter Cintula

Galéria