Aktuality

Oskar Prepeliczay (1886 – 1931) pôsobil od roku 1911 ako pedagóg kežmarskej obchodnej školy. Zo školských služieb ho vytrhla prvá svetová vojna. Na rozdiel od viacerých kolegov strávil celý konflikt v armáde. Teda, takmer celý. Ale prežil.

 

Dôvodom absencií boli zranenia – prvé v septembri 1914 pri meste Rava-Ruska, kde ho strelili do ľavej nohy; druhé na talianskom fronte v lete 1915. Po návrate v novembri 1915 ho povýšili za nadporučíka 85. pechotného pluku, tiež získal rôzne vyznamenania – napr. vojenský záslužný kríž III. triedy s vojenskou dekoráciou a mečmi. Z októbra 1916 pochádza Oskarov opis bojov v oblasti Volyne na dnešnej Ukrajine, ktorých sa zúčastnil a zanechal nám autentický pohľad vojaka.

 

Živý opis bojov

„Zmenili sme polohu a dostali sa do močaristého terénu, kde sme si vybudovali postavenie nie v zemi, ale z mačinových tehál – kusov trávnika s vrstvou zeme. Nedá sa inak, lebo pol metra hlboký výkop už stojí vo vode, čiže sa nútene stavia na vyššiu úroveň. Iste, nemôže to poskytnúť žiadnu zvláštnu odolnosť, nevydrží bubnovú paľbu. Na odrazenie útokov nepriateľa je však dostatočne dobrá. 30. septembra a 1. októbra vystúpila nepriateľská podnikavosť na vrchol. Oporné body napravo i naľavo od nás znášali osemhodinovú bubnovú paľbu, aby ju potom, zaplavené ruským masívnym útokom, odrážali pechotnou a delostreleckou paľbou… Na dohovorené znamenie sa plazil každý muž na svoju pozíciu, hoci činnosť nepriateľského delostrelectva sotva niečo ponechala a v niekoľkých minútach sme pozdravili blížiacich sa nepriateľov dažďom guliek. Guľomety medzitým usilovne rachotili, nemenej naše delostrelectvo. Spočiatku hustý, takmer zavretý rad sa viditeľne stenčil. Avšak zjavil sa druhý, čoskoro tretí a mali sme veľa práce, aby sme pevný krajný bok protivníka zadržali. Ťažké granáty udierali v tisícoch do našich postavení, vyhadzovali do vzduchu ich i posádky. Vznikli štrbiny v našich radoch, ktoré si človek v horúčkovitom rozrušení nevšimol. Protivník už bol na bariérach, čiastočne prenikol, razil si rýchlo cestu cez rozbité drôtené zátarasy a stál pred našim postavením. Napriek našej zrýchlenej palebnej činnosti to viac nebolo odvrátiteľné. Časť našej posádky pálila ďalej na postupujúce vlny, časť sa mierne priblížila protivníkovi v zákopoch, aby zabránila ďalšiemu prenikaniu. Zbytočne…“

 

Zabíjaj, aby si prežil!

„Bolo nás pramálo, aby sme naše úlohy vyriešili. V zákope bojoval muž proti mužovi, strieľal, tasil dýku, vraždil, ale protivník zaplavil postavenie, aby nás prepadol od chrbta. Najkritickejší okamih bol, keď stála celá pozícia v zápase. Nasledovala zúfalá námaha… obídenie obchvatu, keď v tom najhroznejšom momente bol počuteľný vyslobodzujúci rachot vlastných samopalov. Rezerva bola tu! Búrlivé hurá prehlušilo všetok vojenský hluk. Ešte pár okamihov ostrého boja a nepriateľ utiekol cez prekážky svojou cestou. Sprevádzala ich vražedná rýchlopaľba. Hromadne padali mŕtvi, ranení, neexistovalo zastavenie sa, všetko prúdilo späť. Ruské samopaly a kanóny sa nemohli vrátiť cez ich vlastnými oddielmi založený oheň. Neskôr sa nepriateľ pokúsil ešte raz preniknúť, no jeho pokus zadusila paľba nášho delostrelectva. Až neskoro večer utíchla bojová činnosť a začalo sa odstraňovanie mŕtvych a ranených, lebo ich bolo veľa. Teraz vládne prísna pohotovosť, pretože nepriateľ sa teraz v susednom úseku pokúsi o šťastie (hodina po polnoci).“

Kežmarčania sa mohli prostredníctvom tohto mrazivého opisu vžiť do pocitov, aké zažívali ich otcovia, synovia či vnuci v nezmyselnom besnení, aké predstavuje každá vojna…

Vladimír Julián Ševc, foto: Múzeum v Kežmarku