Aktuality

Prienik nacistickej ideológie aj na naše územie mal za následok vyhrotenie vzťahu k židovskému obyvateľstvu. To bolo postupne vytlačované z verejného života, aby čo najmenej prichádzalo do kontaktu so slovenskými, resp. nemeckými občanmi. Tieto zmeny sa dotýkali aj najmenších – detí. Najviditeľnejším prejavom bola 15. mája 1939 obnova činnosti Židovskej ľudovej školy, čo sa opätovne stalo po 28 rokoch.

 

Dejiny židovského školstva spadajú do rokov 1863/64, keď bola v dome rabína Grünburga zriadená prvá ľudová škola. Neskôr sa presunula do budovy v blízkosti synagógy. Keďže tunajšie cirkevné obce nemali dostatok financií na udržiavanie vlastných škôl, rozhodli sa ich odovzdať štátu. Výsledkom bol v roku 1911 vznik Štátnej ľudovej školy, v ktorej našli domov židovské i katolícke deti. Do modernej budovy na ulici Kušnierska brána sa sťahovali od septembra 1913. Záver existencie monarchie i obdobie prvej Československej republiky prežívali deti spoločne. Všetko sa začalo meniť v roku 1939. Po vylúčení 91 školopovinných detí zo školy, vrátane evanjelickej ľudovej školy, pristúpila židovská obec k vytvoreniu dvojtriednej školy s vyučovacím jazykom slovenským. Ministerstvo školstva ju schválilo koncom marca, výučba sa začala uprostred mája. Spočiatku v budove Štátnej ľudovej školy, od septembra vo vlastných priestoroch na Ulici Martina Lányiho.

Riaditeľkou sa stala Otília Haberfeldová, učiteľom Martin Katz. Krátky čas tu učila aj Šarlota Jónapová. Ani jeden z nich to nemal jednoduché. Ako vraví dobová správa, v škole chýbali učebné pomôcky i nábytok, lavice boli staré. Na stenách nevisel ani obraz Andreja Hlinku, čo bol v tej dobe vážny prečin. Napriek tomu počet žiakov v školskom roku 1940/41 vzrástol na 154, preto sa otvorila ďalšia trieda. Deti sa známkovali z náboženstva, čítania a písania v slovenskom jazyku, prvouky, počtov s náukou o tvaroch meračských, spevu a telesnej výchovy. V máji 1941 na pár dní prerušilo vyučovanie rozbitie okien výtržníkmi.

Keď sa v marci 1942 rozbehli smutne známe deportácie do koncentračných táborov, počet školákov postupne klesal. Ministerstvo školstva preto v júli 1942 neuznalo za potrebné zriadiť tretiu triedu pre nízky počet žiakov. Ostalo ich iba 71. V polovici septembra bolo číslo ešte nižšie – 57. K 1. júnu 1944 navštevovalo školu 48 žiakov. Vypuknutie Slovenského národného povstania koncom augusta 1944 znamenalo nielen zatvorenie Židovskej ľudovej školy, ale i jej definitívny koniec. Pred začiatkom školského roka 1944/45 boli podľa archívnej správy všetky školopovinné deti zaistené a odvedené nemeckou brannou mocou.

Medzi žiakmi židovskej školy počas jej krátkej, obnovenej existencie nachádzame deti tunajších obchodníkov či lekárov. Boli to napr. Eva Alexandrová – dcéra Jozefa, obchodníka s drevom a uhlím; Valter Graus – syn Filipa, výrobcu a predajcu likérov, obchodníka s pivom i vínom; Stella Grossmannová – dcéra Šalamúna, obchodníka so železom; Zuzana Klára a Mária Eva Goldmannové – dcéry zubára Eugena; František Teichner – syn lekára Ernesta či Juraj Herz – syn lekárnika Lea.

Vladimír Julián Ševc, foto: Múzeum v Kežmarku