Aktuality

Minulý rok nás opustil Kežmarčan Alexander Gally, ktorého sme stretávali v hradnom parku skicovať jeho milované mesto. Každý rok od vzniku festivalu EĽRO sa zaujímal o jeho priebeh a aktívne pracoval na propagácii podujatia. Zaspomínajme si na tohto výnimočného a nenahraditeľného riaditeľa kežmarského múzea.

 

Kežmarčan Alexander Gally

Alexander Gally sa narodil 21. júna 1935 v Kežmarku rodičom Ladislavovi a Alžbete ako najstarší z troch synov. Detstvo, ktoré prežil v časti mesta, ako je dnes benzínová pumpa na Nižnej bráne, s bratmi Viktorom a Jánom, bolo veselé a plné huncútstiev.

Ako člen pôvodne nemeckej rodiny s evanjelickým vierovyznaním navštevoval nemeckú meštiansku školu. Po oslobodení však musel nastúpiť do slovenskej školy, čo sa pravdaže odzrkadlilo aj na jeho známkach. Alexander, ktorý inklinoval k umeniu a rád kreslil, po úspešnom zvládnutí ťažkých talentových skúšok nastúpil na štúdium až do Bratislavy na Školu umeleckého priemyslu. V neľahkých hospodárskych a ekonomických podmienkach, ktoré vtedy na Slovensku vládli, štúdium úspešne dokončil a stal sa z neho vyštudovaný grafik.

 

Začal s rekonštrukciou kežmarského hradu

Po skončení vojenčiny a v ruke s papierom na výkon povolania, ktoré bolo v tomto období ojedinelé, dostal hneď v mladom veku príležitosť práve v rodnom Kežmarku, keď 1. decembra 1957 bol vymenovaný za riaditeľa tunajšieho múzea. Mal pod sebou jednu zamestnankyňu a 26 metrov štvorcových priestoru. No veľkú chuť, elán a entuziazmus. A veruže sa bolo čím zaoberať. V hrade v tom čase bola výroba a sklady Otexu a bývalo tam aj 60 ľudí. Mladý riaditeľ ich musel teda vysťahovať, nájsť im náhradné bývanie a začať budovať seriózne múzeum. Lenže najprv sa musel popasovať s myšlienkou búrania hradu a stavania nového moderného sídliska práve na tomto území. Jeho zásluhou sa to však nestalo. Mohol teda začať generálnu opravu hradu, ktorá sa pod jeho vedením uskutočnila v rokoch 1962 až 1985. No a za to mu v roku 1985 pri dožití životného jubilea 50 rokov prišiel aj ďakovný list z Východoslovenského múzea v Košiciach, v ktorom mu ďakujú slovami: „Za záchranu a obnovu kultúrnych pamiatok Kežmarku, no najmä hradu.“ Zaslúžil sa totiž o získanie statusu národná kultúrna pamiatka aj pre drevený evanjelický kostol a lýceum. No hrad bola jeho srdcovka. Tu prežil celý svoj pracovný život až do odvolania z funkcie 30. marca 1990. Ešte rok tu pôsobil ako výtvarník, no v roku 1991 z múzea nadobro odišiel.

Ondrej Miškovič, zdroj: Beáta Oravcová, foto: Ondrej Miškovič z podkladov Alexandra Gallyho