Aktuality

Zaľúbení si každoročne na sviatok svätého Valentína dávajú darčeky, píšu listy či pozývajú na rande. Jeden z príbehov lásky sa odohral aj v historickom Kežmarku, keď sa do seba zahľadeli barónka Babetta von Wieland a spisovateľ Ján Chalupka.

Slová „Neľutujem, že som milovala,“ napísala užialená a ohrdnutá v láske Babetta von Wieland v liste Jánovi Chalupkovi. Babetta von Wieland bola z bohatého nemeckého barónskeho rodu. Jej otec bol statkár, majiteľ dvoch kaštieľov vo Farkašovciach, dnešnej obci Vlková. Jeho brat Juraj bol cisársko-kráľovský generál a manželku mal zo šľachtického rodu Görgey z Toporca.

 

Chalupkova cesta z Hornej Mičinej do Kežmarku

Ján Chalupka bol profesor a rektor – riaditeľ kežmarského lýcea. Pomerne chudobný Slovák s vysokou inteligenciou, ktorý sa napríklad vedel dohovoriť v desiatich jazykoch. Pohyboval sa v spoločnosti kežmarských mešťanov – mnohých z nich potomkov zdegenerovanej šľachty. Narodil sa 28. októbra 1791 v Hornej Mičinej. Po univerzitných štúdiách v Jene pôsobil ako vychovávateľ, potom učil na gymnáziu v Ožďanoch, kam mu prišlo pozvanie za profesora na známe kežmarské lýceum, kde študovali mládenci z celej strednej Európy.

Chalupka pozvanie prijal. V Kežmarku učil v rokoch 1818 – 1824. Za toto obdobie bol dvakrát zvolený za rektora lýcea – za jeho rektorátu bolo roku 1820 prízemné lýceum nadstavané o prvé poschodie.

 

Všetko sa to začalo v knižnici

Chalupka sa priatelil s kežmarskou šľachtickou rodinou Badányi, ktorá mala bohatú knižnicu, kde sa schádzala inteligencia. Tam spoznal Babettu von Wieland. Amor postrelil oboch a ich vzťah sa stával pomaly vážnym – dokonca si tykali, čo v tomto období už niečo signalizovalo. Čo oboch dalo dokopy? Znalosť jazykov, literatúry, hudby? Alebo nebodaj nuda? Čo mohlo robiť v tom čase šľachtické dievča? Do verejnej školy chodiť nemohlo, na ulicu samo tiež nemohlo. Mohlo sedieť doma, robiť ručné práce, učiť sa cudzie jazyky, čítať romány, hrať na nejaký hudobný nástroj, prijímať návštevy, aj to len v určenom čase. A čo Chalupka? V prvom rade sa musel starať o lýceum, o študujúcu mládež.

Študenti boli vždy študentmi – medzi slovanskými a maďarskými dochádzalo k šarvátkam. Kto to mal riešiť? Rektor školy, pretože vedenie mesta nemalo na akademickú pôdu prístup. Aj tak sa neraz blýskalo aj medzi školou a radnicou.

 

Láska zapísaná v listoch

Chalupka bol triezvejší než romantická Babetta. Videl, že v tomto neslovenskom meste nemá budúcnosť. Keď mu Brezno ponúklo miesto evanjelického farára, neotáľal a dňa 16. júla 1824 sa na údiv všetkých verejne rozlúčil s úradom. Opustil však aj svoju životnú lásku Babettu von Wieland, ktorá ho prosila, aby zatiaľ ostali aspoň v písomnom styku. Možno najviac zaskočení ostali jej rodičia. Podľa nich mal Chalupka v Kežmarku dobré miesto a bol váženým človekom. Jeho odchod všetko skomplikoval. Rodičia povedali jasne: „Babetta predsa nemôže byť obyčajnou pani farárkou na nejakej zapadnutej fare, veď ani slovenčinu – reč prostého ľudu neovláda!“

Obaja mladí ľudia si písali dlhší čas. Babettine listy sa zachovali, Chalupkove nie. Napríklad 10. februára 1826 mu písala: „Veľmi by som si želala Tvoj návrat, aj sa ho bojím. Ale sme si blízki aj takto, hoci priestorom rozdelení. Kým sme slobodní, cítim, že ma neopustí nádej a že ešte vždy môže prísť šťastná náhoda, ktorá nás dovedna spojí.“ Dňa 29. januára 1827 zase v liste uvádza: „Fašiangy neboli veselé, šli sme len na dva bály. A ja som aj tam myslela stále na Teba, ako vždy. A zo srdca si želám, aby všetky bály už raz prestali a ja som mohla pokojne a ticho žiť po Tvojom boku. Píš mi čoskoro. Ži blažene, bozkáva Ťa a objíma Teba vrele milujúca BW.“

Pritom Babetta stále žila v napätí. Budú jej rodičia predsa len súhlasiť, aby šla za svojou láskou? Jej rozhovory s rodičmi nič neriešili, stále odkladali definitívne rozhodnutie. Čakali návštevu generála, dúfajúc, že on rozhodne. A tak sa aj stalo podľa Babettinho listu z 4. marca 1827, kde píše: „Milovaný drahý priateľ! Kto je už raz na to určený, aby trpel, ten znesie všetko a nepodľahne: veď hľa, žijem ešte, i keď som všetko stratila a musela som sa Ťa zrieknuť. Vypovedali teda to strašné „nie“, ktoré ma od Teba naveky odlúči. Prosila som matku už pred niekoľkými dňami, aby konečne rozhodli o našej veci, no nechcela mi dať rozhodnú odpoveď a ani s nikým nechcela o tom hovoriť. Tak som písala otcovi, ale nedostala som ani od neho odpoveď. Konečne strýko generál nabral odvahu, aby mi oznámil rozhodnutie rodiny, že sa Ťa musím zrieknuť. Ale z akých dôvodov, na to mi neodpovedali…“

Vtedy sa Babetta zrejme zaprisahala: ak nebude jej manželom Chalupka, tak nebude nikto. A naozaj ostala do smrti slobodná. Zdalo by sa, že Chalupka bol v tomto ohľade šťastnejší. Stal sa známym slovenským spisovateľom a dramatikom, dosiahol vysoké cirkevné postavenie. Ale rodinné šťastie nemal. Zomreli mu všetky tri deti, manželka sa ku koncu života zbláznila. Tesne pred smrťou sa rozpomenul na svoju zradenú lásku a požiadal ju cestou svojho bývalého žiaka – teraz už rektora kežmarského lýcea Huga Stenczela o podobizeň. Hoci Babetta vyhovela jeho prosbe, Chalupka sa jej už nedočkal – a bola v tom určitá spravodlivosť osudu. Zomrel v Brezne 15. júls 1871. Babetta (1799 – 1882) ho prežila o jedenásť rokov.

Nora Baráthová