Aktuality

Kežmarská tkáčska škola, prvá svojho druhu v Uhorsku, vznikla v lete 1880. Začiatky neboli najľahšie, ale postupne nabrala na dôvere a vážnosti. Rástol aj počet študentov, ktorí sem prichádzali z rôznych kútov monarchie i zo zahraničia.

O atraktivitu štúdia na spomínanej škole sa postarala nielen bohatá tradícia tkania v podtatranskom regióne, ale i prítomnosť tkáčskej firmy Karla Weina. Ďalší krok nastal v roku 1896, keď na „ostrove“ medzi ramenami rieky Poprad vyrástla reprezentatívna školská budova, dnes sídlo Strednej odbornej školy na Garbiarskej ulici. Nové priestory prišiel otvoriť minister hospodárstva Ernst von Dániel. Žiaci sa vzdelávali vo všeobecných predmetoch, akými boli napr. maďarčina, počítanie, geografia, účtovníctvo, skicovanie a kreslenie vzoriek či náuka o materiáloch. K odborným predmetom patrilo vyučovanie v dielňach, príprava krosien, praktické cvičenia na ručných i mechanických krosnách.

K najvýznamnejším osobnostiam tkáčskej školy patrili pedagógovia Josef Tschörner, Oskar Thiering a Stephan Gaal. Okrem profesorského zboru evidujú školské záznamy aj netradičného študenta pochádzajúceho z územia Osmanskej ríše, súčasného Turecka. Volal sa Mehmed Adil a do Kežmarku prišiel študovať v roku 1909. Ako sa sem vlastne dostal?

Za všetko mohla spolupráca dvoch vtedajších veľkých ríš. Turecká delegácia podnikla študijnú cestu po Rakúsko-Uhorsku, aby si prezrela tunajšie hospodárske podniky. Následne sa rozhodla, že do našich končín vyšle dvoch učňov, aby študovali na odborných školách. Ich hlavnou úlohou bolo priučiť sa novým technikám používaných v modernom priemysle a následne sa stať vo svojej vlasti prvými vodcami a priekopníkmi takejto produkcie. Vybratí boli Ali Effendi, ktorý putoval do Koložváru na priemyselnú školu, a 16-ročný Mehmed Adil, ktorý prišiel do Kežmarku. Osmanská vláda mu na tento účel poskytla štipendium vo výške 840 korún. Adil sem zavítal 3. novembra v sprievode budapeštianskeho profesora Alexiusa Gáspára. Tu sa ho ujal vtedajší riaditeľ Thiering. Keďže Adil priveľmi neovládal maďarčinu ani nemčinu, využíval spočiatku na dorozumievanie sa gestikuláciu.

Prekážky nového prostredia i náročné štúdium Adil úspešne prekonal, v júni 1912 ho evidujeme medzi absolventmi trojročnej odbornej tkáčskej školy. Po skončení štúdia krátko získaval skúsenosti vo Weinovej továrni, kde sa venoval zhotovovaniu pravého damasku. Následne odišiel na vandrovku do Budapešti, odkiaľ sa vrátil naspäť domov.

To sa mu napokon stalo osudným, v priebehu leta 1913 totiž umrel na choleru v meste Smyrna, dnešnom Izmire, ležiacom v Malej Ázii. O jeho skone informoval takisto kežmarský týždenník Karpathen-Post. Turek Mehmed Adil získal v Kežmarku značnú dávku obľúbenosti a popularity, veď samotný novinový článok s názvom Smrť kežmarského Turka o niečom vypovedá. Nasledujú ďalšie zaujímavé slová: „Adil Effendi, alebo náš Adil, ako sme tohto slnkom opáleného mladého učňa, jediného Turka v Kežmarku bez okolkov volali, na ktorého sme boli všetci hrdí a ktorého poznalo každé dieťa, nás navždy opustil… Alah si ho povolal k sebe.“

Hoci bol Mehmed Adil iba „obyčajný“ študent jednej z kežmarských škôl, svedčí to o tom, že miestne školstvo malo vždy vysokú úroveň i dobré meno. Na záver dodávame, že existencia kežmarskej tkáčskej školy sa skončila v roku 1935. Za 55 rokov vychovala takmer šesťsto absolventov. Ďalšie pokračovanie našla po krátkej prestávke v Ružomberku.

Vladimír Julián Ševc, foto: Múzeum v Kežmarku