Aktuality

Jozef Vaksmundský by sa 31. marca dožil deväťdesiatky. Mnohé staršie a aj stredné generácie si na neho dobre pamätajú, keďže sa mi často stáva, že ma na ulici zastavujú ľudia a pýtajú sa ma na neho, čo ma veľmi vždy poteší.

Môj otec pochádzal z maloroľníckej rodiny. Narodil sa 31. marca 1933 v Tribši, okres Nový Targ. V roku 1939 sa začal učiť v Národnej škole v Tribši. Po absolvovaní piatej triedy národnej školy nastúpil do strednej školy v Jurgove. Po druhej svetovej vojne mnohí Slováci opustili svoje rodiská a presťahovali sa na Slovensko, vrátane rodiny môjho otca. Usadili sa v obci Tvarožná, neskôr postavili rodinný dom v Kežmarku. Otec následne vyštudoval učňovskú i dvojročnú priemyselnú stavebnú majstrovskú školu v Košiciach a neskôr Priemyselnú stavebnú školu v Poprade. V rokoch 1954 až 1956 absolvoval vojenskú základnú službu, po ktorej nastúpil do zamestnania v Okresnom stavebnom podniku Kežmarok ako stavebný majster.

Pochádzal z troch súrodencov, staršia sestra Mária Hámorová bola dlhoročnou učiteľkou na I. stupni ZŠ v Kežmarku a mladší brat Pavol pracoval ako majster v Tatramate Poprad-Matejovce. V decembri 1961 sa oženil. Z manželstva pochádzajú dve deti: Jana (1963) a Jozef (1969).

Jeho pôvodné povolanie bolo murár. V Okresnom stavebnom podniku (OSP) Kežmarok bol zamestnaný od roku 1956 až do odchodu na dôchodok. Bol zaradený do funkcie majstra hlavnej stavebnej výroby, od roku 1984 hlavného stavbyvedúceho. Z toho pracovno-funkčného postupu je zrejmé, že v riadiacej a organizátorskej práci sa osvedčil a mal v nej dlhoročné skúsenosti. Pod jeho vedením dosahoval stavebný úsek vynikajúce výsledky, takmer sústavne zabezpečoval plnenie plánovaných úloh a v „socialistickej súťaži“ bol úsek veľmi často vyhodnocovaný na prvom mieste za čo dostával rôzne významné ocenenia. Z určitého hľadiska to mal môj otec veľmi ťažké, keďže nebol nikdy v žiadnej politickej strane, i napriek tomu sa so svojimi vedomosťami a schopnosťami presadil a dosahoval fantastické úspechy. Viackrát sa umiestnil v socialistických súťaži na popredných miestach, dokonca dostal aj vyznamenanie Medaila za iniciatívu k 30. výročiu KSČ. Okrem toho dostal aj ďalšie ocenenia, ako v roku 1974 udelený odznak za odborársku miliardu, v roku 1976 za pracovnú iniciatívu, v roku 1980 odznak vzorný pracovník podniku, v roku 1984 zaslúžilý pracovník podniku a množstvo iných vyznamenaní. Mnohé z nich ešte dnes zdobia sekretár  v obývačke rodičovského domu. Jeho fotografia však nikdy nechýbala či na okresnej, mestskej, alebo podnikovej tabuli cti. Riaditeľstvo OSP Kežmarok sa nachádzalo na Huncovskej ulici, kde v súčasnosti je Polícia a Daňový úrad Kežmarok. Ešte dnes sa nachádza na stene pri hlavnom vchode do budovy veľké krásne logo bývalého podniku OSP Kežmarok. Pri pohľade na neho mi vždy preblesknú hlavou spomienky na mojich rodičov, keďže aj moja mamka Mária Vaksmundská tam dlhé roky pracovala ako administratívna pracovníčka.

Môj otec svoje odborné, teoretické a praktické skúsenosti štedro rozdával aj mladším generáciám – absolventom stredných aj vysokých stavebných škôl. Z mnohých sú dnes aj úspešní podnikatelia. Každú svoju prácu dotiahol do dokonalosti, z ktorej bolo cítiť jeho radosť a spokojnosť. Nerobil to pre seba, robil to pre nás všetkých, pre budúce generácie. Otec stavebníctvu zasvätil celý svoj život až tak naplno, že nedbal o svoje zdravie, a to sa prejavilo už aj pred jeho nástupom do dôchodku. Žiaľ, dôchodkový vek si dlho neužil. Dňa 30. decembra 1998 poslednýkrát vydýchol.

Bol výnimočným človekom, o čom svedčia aj hodnoty, ktoré zdobili jeho osobnosť ako čestnosť, pracovitosť, štedrosť, láskavosť, úprimnosť a dobrota. V kolektíve bol veľmi obľúbený. Nepoznám jediného človeka, ktorý by mi to nepotvrdil. Keď mohol, vždy každému pomohol, nikoho nikdy neodmietol. Aj preto mal toľko ľudí okolo seba, ktorí ho mali úprimne radi a s láskou na neho spomínajú. Vždy som bola a stále aj som na svojho otca hrdá.

Z detstva nám s bratom ostalo aj veľa nádherných spomienok. Môžem iba potvrdiť, že ako dieťa mám jedny z najkrajších spomienok na detstvo, na časy prežité v kruhu rodiny.

Rada by som vyjadrila poďakovanie z celého srdca všetkým, ktorí stále spomínajú na môjho otca Jozefa Vaksmundského v dobrom, ktorí o ňom hovoria s láskou. Vďaka patrí všetkým, pre ktorých je aj po toľkých rokoch, čo už nie je medzi nami, zaradený do kategórie tzv. „nezmazateľných“ ľudí.

Jana Vaksmundská

Text pod foto: Jozef Vaksmundský.