Aktuality

Jaroslav Štancel je rodený Kežmarčan. Hrdo navštevoval lyžiarsku triedu tunajšieho športového gymnázia. Absolvoval Fakultu športu a telesnej výchovy Univerzity Komenského v Bratislave so zameraním na trénerské zjazdové lyžovanie. Pracoval najprv v Tatranskom podniku v Kežmarku ako telovýchovný inštruktor na strednom odbornom učilišti.

Máte naozaj veľmi blízko k lyžovaniu. Je to vašou, ako sa vraví, srdcovkou?

Jednoznačne. Je to jeden z najkrajších športov. Som odchovancom kežmarského lyžovania. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch kto nebol člen Telovýchovnej jednoty Štart Kežmarok, to akoby ani nebol Kežmarčan. Za mojich mladých čias som ráno obul doma lyžiarky a na lyžiach som šiel do školy. Telovýchovná jednota malá vlastné lyžiarske zariadenie, čo vytváralo predpoklad na to, že tu mohla byť liaheň lyžiarov. V každom období sme mali reprezentantov: olympionička Jana Šoltýsová Gantnerová, Janka Gantnerová, Michal Šoltýs, Garstkovci, potom to bola naša generácia – Walter Renner, Jaro Tybor, Peter Šoltýs, eventuálne ja, bola aj Danka Robochová. Neskôr prišla ďalšia generácia detí, keď som skončil školu: Maťo Gemza, Martin Chorogwicki, Ivko Šoltýs, Janka Krajňáková, Slávka Pažáková. Počas môjho štúdia to boli Braňo Pažák, Bronek Chorogwicki, Martin Paško, Janka Gemzová, Dáša Pašková. Pomáhalo tomu aj športové lyžiarske gymnázium, ktoré bolo prvým v bývalom Československu. Fungovalo od roku 1974 približne do roku 1987. Naša telovýchovná jednota postupne vplyvom financovania prešla pod mestský športový klub. Je to škoda, pretože potrebujeme rozvíjať škálu aj menej perspektívnych detí. Lebo nie z každého bude Vlhová. Ale aby mohla Vlhová vyrásť, to si vyžaduje nejaké podhubie, prirodzenú rivalitu, súťaživosť. A preto je dobré mať viac členských základní.

Je o vás známe, že ste trénovali svojho syna. Ako si na tento čas spomínate?

Môj syn Šimon bol reprezentantom v zjazdovom lyžovaní. Trénoval som ho pätnásť rokov. Medzi jeho najväčšie úspechy patrí víťazstvo v Slovenskom pohári žiakov. Bol majstrom Slovenska, Česka a Poľska. Účastník zimných svetových univerziád a majstrovstiev sveta. Prišiel moment, keď utrpel dosť výrazné zranenie a odvtedy jeho výkonnosť klesala. Kvôli zraneniu sa nedostal na olympiádu vo Vancouveri.

Spomínate rivalitu a súťaživosť. Myslíte si, že je dostatok športových súťaží pre deti? Kežmarok bol mestom športu v roku 2022. Ako táto skutočnosť pomohla k lepšej osvete v športe?

Všeobecne sa stále robí veľa podujatí. Ako firma participujeme na zhruba stopäťdesiatich podujatiach ročne naprieč celým Slovenskom, ale aj v zahraničí. Avšak nie je to dosť. A aj to, čo bolo v meste sme pochovali,  Kežmarský polmaratón a pod.

Máte na mysli aj Tatranskú lyžiarsku ligu?

Áno. Bola to jedinečná súťaž žiakov základných škôl v lyžovaní. Deti z Kežmarku, Popradu, Svitu, Vysokých Tatier, ale aj z Lendaku, Ždiaru a Zakopaného sa stretávali stále pod záštitou iného mesta či obce, aby si zmerali zručnosti v lyžovaní. Nedohodli sme sa so športovou komisiou mesta Kežmarok a aj „vďaka“ mestu Vysoké Tatry sme Tatranskú lyžiarsku ligu pochovali. Je to veľká škoda, lebo športové podujatia na úrovni škôl sú nevyhnutným základom. Čo budú deti robiť, keď nebudú športovať? Tu nejde iba o rozvíjanie zdravia, ale športom sa budujú aj vzťahy a rozvíja sa osobnosť. Pozrite, aké máme telocvične. Vyhadzujeme hrazdy, kruhy, gymnastické náradie. A pritom gymnastika je základom všetkých športov. A v tom si myslím, že máme obrovské nedostatky. Všetci vidia len futbal, hokej, ale futbalista alebo hokejista, ktorý nevie urobiť kotúľ, nie je ani futbalista, ani hokejista. Byť mestom športu, ku ktorému sa tak hrdo hlásime, znamená nielen podujatia naoko, ale skutočnú podporu športu aj infraštruktúry. A práve to ma zarazilo, že keď máme v športovom klube deti z okolitých obcí, na nich mesto neprispieva, lebo nie sú občanmi mesta, hoci reprezentujú mesto. To je taká selekcia, ktorá sa mne osobne nepáči. Čiže tu vidím troška nedostatky.

Ako ste sa dostali ku meraniu času na športových podujatiach?

Je to už tridsaťdva rokov, čo som začal podnikať. Spočiatku sme mali predajňu elektra a náradia na Starom trhu, neskôr sme rozšírili predajne do viacerých miest. Ako to pri podnikaní býva, príde aj pád. Boli sme nútení zatvoriť všetky predajne a teraz sa venujeme iba elektrozariadeniam pre šport – meranie časov a spracovanie výsledkov – to je naša hlavná činnosť.  V súčasnosti máme dve rodinné firmy. Jedna sa venuje predaju a druhá službám. V prvej, VideoCom, s. r. o, predávame elektronické časomiery a zariadenia pre športové kluby a diagnostické centrá. Druhá firma Sport Timing Slovakia sa venuje službám, ktoré sa týkajú merania času a spracovania výsledkov na športových podujatiach. Venujeme sa týmto službám a cestujeme po Slovensku. Svojich zákazníkov máme tiež v Česku, v Poľsku,  na Ukrajine, ale aj v iných krajinách Európy.

Čo Vám aktuálne robí najväčšiu radosť?

Toto obdobie je pre nás jedným z míľnikov. Sme stabilizovaní na slovenskom a českom trhu. Uzavreli sme významný obchod na Slovensku. Zariadenie, ktoré propagujeme už viac ako dvadsať rokov, sa nám podarilo dodať pre laboratórium diagnostického centra športového strediska Dukly Banská Bystrica v neobvyklej dĺžke. Je to jedno z najlepších športových laboratórií na Slovensku a naše zariadenie prispeje k skvalitneniu športovej prípravy slovenských bežcov.

Miroslava Petríková, foto: Archív Jaroslava Štancela