Aktuality

Stretávame ho na remeselných podujatiach v meste. Pozitívna energia a umenie, ktorým žije a tvorí diela sa stal námetom na článok o Kežmarčanovi – kováčovi Michalovi Prypoňovi.

V roku 1994 nastúpil Michal Prypoň na strednú školu. Ochrnutie prišlo po pár rokoch kvôli zhoršujúcej sa cukrovke. „Kým som si nezvykol, tak som bol na vozíku, potom s barlami. Teraz aj s barlami, keď idem bez bariel, tak s palicou alebo na vozíku – keď sa potrebujem rýchlejšie presunúť,“ vysvetľuje Michal. Najväčšiu jeho sochu nájdete v kežmarskej reštaurácii. Ide o sochu huslistu. „No prepracovanejšia sa nachádza v Spišskej Novej Vsi – U zbrojnoša, tam je socha Jazdec, a tá má 75 cm,“ dopĺňa.

Výroba jednej sochy zaberie približne týždeň, no, samozrejme, dôležité je prepracovanie. Zákazníci mu buď povedia, že približne čo chcú, alebo potom úplne samostatne z hlavy niečo vytvorí. „Len skrsne nápad a podľa toho tvorím,“ vraví Michal Prypoň.

Svoj hendikep podľa jeho slov zvláda tak, ako asi každý. „Kým si to človek neuvedomí, kým sa mu niečo nestane, tak to neberie tak vážne. Tiež som pochopil, aké sú nedostatky, až keď sa mi nestalo to, že som bol na vozíku. Cesta je presne naštudovaná (smiech). Kde je zjazd a podobne. No zo začiatku to bolo také, že sám som ani nešiel, lebo je dosť veľa pätníkov, takže to musela byť stále pomoc niekoho,“ opisuje strastiplný život vozíčkara v meste Michal.

Od roku 2018 si vždy povie a drží sa tohto: Človek musí o niečo prísť, aby niečo získal. „Ja som prišiel o niečo, ale vrátil som sa k železu. A ďakujem ľuďom, ktorí stáli pri mne. Nebolo ich veľa, ale boli to tí praví priatelia,“ adresuje slová priateľom Kežmarčan so srdcom zo železa.

Miroslava Petríková, foto: Ondrej Miškovič