Aktuality

Doterajšie Literárne Kežmarky boli venované hlavne slovenským literárnym osobnostiam, ktoré sa v Kežmarku narodili alebo tu študovali či pôsobili.

Pracovníci kultúry tentokrát nerozhodovali sami, komu Literárny Kežmarok takpovediac zasvätiť, ale dali na výber pedagógom viacero mien s tým, že jeden jubilant bude Kežmarčan. A tak sa rozhodlo 58. Literárny Kežmarok venovať Martinovi Kukučínovi, ktorý sa narodil v roku 1860 a zomrel v roku 1928, a kežmarskému rodákovi Alfrédovi Groszovi.

Martin Kukučín

Meno Matej Bencúr pozná málokto – ale jeho pseudonym Martin Kukučín poznajú už aj žiaci základných škôl či z literatúry alebo z televíznych inscenácií. Vybavia sa im Mladé letá, Dom v stráni, poviedky Rysavá jalovica, Keď báčik z Chochoľova umriec či Neprebudený. Čo mal s Kežmarkom spoločné? V podstate veľmi málo. Rodičia ho dali študovať – chodil na gymnáziá v Revúcej, Martine a Banskej Bystrici. Po ukončení učiteľskej preparandie (ústavu) roku 1878 v Kláštore pod Znievom chcel ísť ďalej študovať, ale pre nedostatok peňazí začal učiť na ľudovej škole v rodnej Jasenovej, pričom vykonával aj funkciu kantora – speváka a organistu. Popri školských povinnostiach pripravoval súkromne zemianske deti na skúšky na kežmarské evanjelické gymnázium, zvané lýceum. A spolu s nimi aj on urobil v Kežmarku skúšky z 5. – 7. ročníka gymnázia v školských rokoch 1881/1882 až 1883/1884. V Kežmarku nebýval, prespal len v hostincoch. A predsa sa tu stretávame s jednou možno tajomnosťou. Autorka článku počas svojich štúdií pomáhala svojmu vyučujúcemu hľadať v lyceálnom archíve dokumenty. V tom čase ešte bola lyceálna knižnica v správe Matice slovenskej. Do ruky sa jej dostali dva zošity so zvláštnym písmom a padla poznámka, že „tajné“ písmo používal práve Kukučín. Bol to jeho zošiť? Nevieme. Vieme však to, že oba zošity záhadne zmizli a nevedno, kde sú. Kukučín maturoval v Šoproni v roku 1885. Pôvodne chcel študovať evanjelickú teológiu v Prešporku (Bratislave), ale tam už bola silná maďarizácia – tak sa vybral študovať medicínu v Prahe, kde bolo silné slovanské zázemie a on sa ku svojmu slovenskému pôvodu nebojácne hlásil. Po skončení medicíny dostal miesto lekára v obci Selca na ostrove Brač v dnešnom Chorvátsku. Odtiaľ odchádza do Južnej Ameriky a usadzuje sa v Chile. Po vzniku prvej Československej republiky navštívil svoju rodnú vlasť. Odtiaľ odchádza zase do Chorvátska, potom do Chile a napokon r. 1926 sa vracia do Chorvátska, kde aj umiera. Jeho pozostatky boli prevezené na Národný cintorín v Martine.

Alfréd Grosz

Alfréd Grosz sa narodil v Kežmarku 26. augusta 1885. Na detstvo si takto sám spomína: „Za mojich detských čias žilo v meste asi 4-tisíc obyvateľov. V roku 1889 mesto napojili na železnicu, bol som malý, ale dobre si to pamätám, bola to ohromná udalosť. Stanica bola od mesta vzdialená. Večer sme tam chodievali na prechádzku. Odchod vlaku signalizovalo trojité zvonenie. Po treťom zazvonení sa pohla lokomotíva, volali sme ju mlynček na kávu, ale často sa prihodilo, že ju zastavil hlas vrátnika: Ešte čakaj, prichádza starý Krieger! A vláčik počkal zmeškaného cestujúceho. Raz vrátnik zadriemal v kostole a keď miništrant zazvonil, naplašil sa a zvolal: Tretie zvonenie! Ráčte nastúpiť! Bol z toho smiech po celom meste.“ Alfrédov otec bol riaditeľom kežmarského lýcea. Práve on malého chlapca naučil milovať prírodu a krásu Tatier. Ešte pred prvou svetovou vojnou získal Alfréd v Budapešti diplom na vyučovanie telovýchovy na stredných školách. Na kežmarské lýceum nastúpil v roku 1922. Neskôr učil aj na slovenskom gymnáziu. Na lýceu pretrvávala tradícia, že niektorí vyučujúci chodili so svojimi žiakmi do Tatier. Rozhodol sa robiť to isté. Tatry poznal, ešte ako mladík zliezol všetky tatranské vrcholy. Raz sa na gymnaziálnom školskom tatranskom výlete zúčastnil jeden prvák. Nachádzali sa na snehovom poli v polovici cesty na Jahňací štít. Tu malý prvák zbadal neďaleko nás utekajúceho kamzíka a zakričal: Aha, aha, aha, pozrite – pes s rohami! Nečudujme sa, pochádzal z veľkého mesta a zvieratá vôbec nepoznal. V Tatrách spravil Alfréd Grosz tisíce fotografií a stovky diapozitívov. Do tatranskej horolezeckej kroniky sa zapísal 119 prvovýstupmi a ôsmimi novými priestupmi v zimných podmienkach. Dokonca je po ňom pomenovaný aj žľab a pilier v severovýchodnej stene Slavkovského štítu. V nemčine mu vyšli dve knihy. Vysoké Tatry a Povesti o Vysokých Tatrách – tie sa preložili aj do slovenčiny. Ako dobrovoľný hasič slúžil nepretržite 65 rokov. Poslednýkrát bol pri zásahu dokonca 82-ročný. A opäť jedna z jeho spomienok: „V roku 1920 začal horieť Nový evanjelický kostol. Je v blízkosti dreveného kostola a hrozilo, že sa chytí od iskier jeho šindľová strecha. Vyliezol na štít strechy, pomohol vyliezť aj kamarátovi a lanom vytiahli vedro vody. Pozerali, kde padajú iskry a hneď ich zalievali vodou a čiapkami, ktoré ponorili do vody. Kostol zachránili.“ Profesor Grosz zomrel 1. marca 1973 v Kežmarku. Nezomrel však v srdciach svojich študentov a rodákov, ktorí vytvorili park, pomenovaný po profesorovi Groszovi i profesorovu bustu. To všetko bude pripomínať pána profesora aj budúcim generáciám.

Nora Baráthová, foto: Lívia Jakšová