Aktuality

Začiatkom marca sme si pripomenuli 120. výročie narodenia profesora kežmarského gymnázia Dr. Paula Wodillu. Nebol tunajším rodákom, ale napriek tomu v Kežmarku strávil 18 rokov. Tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny odišiel kvôli novej práci do Bratislavy, o pár rokov neskôr sa zasa v rámci evakuácie nemeckého obyvateľstva natrvalo odsťahoval do zahraničia. Aký bol jeho životný príbeh?

Paul Wodilla prišiel na svet 4. marca 1903 vo Výbornej do rodiny roľníka Paula a jeho manželky Zuzany, rod. Galgon. Po absolvovaní ľudovej školy v rodisku navštevoval v rokoch 1914 – 1922 kežmarské gymnázium. Tu prežil významné spoločenské udalosti: prvú svetovú vojnu i vznik Československa. Po maturite v roku 1922 odišiel študovať teológiu a filozofiu na Evanjelickú teologickú univerzitu do Bratislavy. Od zimného semestra 1926 prestúpil na filozofickú fakultu univerzity v Erlangene, ktorú ukončil v marci 1928.

Po návrate na Slovensko pôsobil od 1. apríla 1928 v Spišskej Novej Vsi ako pomocný kazateľ. V decembri 1928 ho konvent evanjelickej cirkvi Stráne pod Tatrami zvolil za farára. Do úradu ho slávnostne uviedli 20. januára 1929. V júni rovnakého roku ho patronát kežmarského evanjelického gymnázia vybral za profesora evanjelického náboženstva. V škole v priebehu rokov 1929 – 1939 učil náboženstvo, občasne dejepis a filozofiu. Od leta 1932 bol riadnym profesorom, navyše vyučoval náboženstvo aj v československých triedach. O rok neskôr získal doktorský titul filozofie. Za gymnaziálneho pôsobenia zažil zaujímavé momenty. V októbri 1931 sprevádzal po škole ministra školstva Ivana Dérera. V septembri 1936 sa v Liptovskom Mikuláši zúčastnil na slávnosti 300. výročia vydania Cithary sanctorum. Podujatie navštívil i prezident republiky Edvard Beneš.

Vďaka gymnáziu spoznal Paul Wodilla manželku Oľgu Lányi-Gaal, nevlastnú dcéru kolegu Paula Gaala. Sobáš sa konal v Kežmarku 30. júla 1931, v máji 1932 sa im narodila dcéra Ilse. Bývali na súčasnej ulici Dr. Fischera v dome, kde žila jeho svokra Oľga Gaal.

Paul Wodilla ukončil pôsobenie v Kežmarku 23. januára 1939. Odišiel do Bratislavy na ministerstvo školstva, kde vzniklo nemecké oddelenie. K jeho úlohám patrilo budovať kultúrnu samosprávu nemeckej národnostnej skupiny. V hlavnom meste krajiny sa Wodillovi v novembri 1941 narodila dcéra Inge. Život tu nebol najľahší. Rodina zažila bombardovanie či obsadenie nemeckými vojskami. Spočiatku bývala v podnájme. Vlastný byt si kúpila v lete 1944, kam sa smela nasťahovať 1. januára 1945. K tomu napokon neprišlo, 6. januára ju evakuovali do Rakúska. Istý čas bývala na veľkostatku pri meste Gallneukirchen neďaleko Lincu, kde sa im začiatkom leta 1945 narodil syn Peter. V Rakúsku zotrvala do júna 1946.

Keďže do pôvodnej vlasti sa Paul Wodilla nemohol vrátiť, hľadal prácu inde. Od apríla 1946 ju našiel v Karlsruhe na priemyselnej škole. Do Nemecka sa za ním presunula celá rodina. Tá najskôr strávila týždeň v utečeneckom tábore v Seckach. Následne ešte mesiac zotrvala v utečeneckom tábore v Karlsruhe, kde napokon ostala žiť. Od júna 1951 pracoval Paul Wodilla ako úradník, tiež bol menovaný do školských a študentských rád.

V októbri 1953 ho mesto Karlsruhe určilo za dôverníka vyhnancov. V komunálnych voľbách 1959 bol zvolený do mestského zastupiteľstva. Vo viacerých komisiách a grémiách bol aktívnym členom, činný bol ako prísediaci v správnom súde či pri odvolacom výbore na Krajinskom zmierovacom úrade i v odvodovej komisii. Po maďarskom povstaní v roku 1956 sprevádzal P. Wodilla ako duchovný pastier lodný transport maďarských utečencov z Janova do Kanady.

Po smrti manželky 7. januára 1981 žil Paul Wodilla u dcéry Ingy v Darmstadte. Po prekonaní mŕtvice stratil reč, ale naďalej sa zaujímal o svetové dianie. Dcéra Inge na otca spomína: „Môj otec bol láskavý a dobrosrdečný človek, ktorý mi dal do vena svoju záľubu k dejinám. Na svoju starú vlasť nikdy nezabudol.“

Paul Wodilla zomrel po ďalšej mŕtvici 7. marca 1982, tri dni po oslave 79. narodenín. Za podnetné informácie k článku ďakujem pani Inge Eglin, dcére Dr. Paula Wodillu.

Vladimír Julián Ševc, fotografia: archív Múzea v Kežmarku