Aktuality

Alexander Belóczy bol riaditeľ obchodnej aj chlapčenskej meštianskej školy, pomohol založiť múzeum, v rokoch 1923 – 1927 zastával funkciu mešťanostu. Kto bol Desider?

Desider bol jeho syn. Patrí ku Kežmarčanom, ktorí bojovali na frontoch prvej svetovej vojny. Na rozdiel od mnohých iných už svoju vlasť viac neuzrel. Zomrel v cudzine, ale jeho ostatky napokon spočinuli na rodnej hrude. Tento rok uplynulo sto rokov od pohrebu mladého vojaka. Desider Belóczy sa narodil 23. mája 1896 v Kežmarku. Po absolvovaní evanjelickej ľudovej školy v školskom roku 1906/07 postúpil na Štátnu chlapčenskú meštiansku školu. Po roku štúdia prestúpil na evanjelické lýceum, kde absolvoval sedem ročníkov a v školskom roku 1913/14 zmaturoval. Potom sa dobrovoľne prihlásil do armády netušiac, čo onedlho vypukne. Prvé týždne strávil v rodnom meste a pomáhal miestnej posádke. Po necelom roku príprav na jar 1915 odtiahol na bojisko, presnejšie do Haliče na území dnešného Poľska. Bolo to v dobe, keď v bitke pri Gorlici rakúsko-uhorská a nemecká armáda prelomili ruskú obranu. Desider ako člen 1. jazdeckej delostreleckej divízie putoval na územie Ruska. Ocitol sa v močaristej oblasti Rokitna. Za odvahu získal striebornú medailu za chrabrosť i povýšenie za práporčíka. Tu zotrval do vypuknutia Brusilovej ofenzívy v lete 1916. Situáciu následne zhoršil fakt, že na stranu Dohody prešlo Rumunsko, čiže Desiderovu jednotku prevelili inam. V bojoch sa opäť vyznamenal, dvakrát dostal vojenskú záslužnú medailu Signum laudis. Takisto získal hodnosť poručíka, zakrátko nadporučíka. Keď Rumunsko uzavrelo v máji 1918 s Nemeckom mier, putoval do Talianska k rieke Piava, ktorá sa mu stala osudnou. Pri ťažkých bojoch bol 21. júna 1918 ranený. Švagrovi stihol zaslať pohľadnicu: „I keď ranený, ale predsa len ešte živý,“ ale 30. júna ako 22-ročný zraneniam podľahol a s vojenskými poctami ho pochovali v meste San Stino di Livenza. Správa o smrti jediného syna rodičov zdrvila. Keďže obaja túžili uložiť pozostatky syna v rodnej zemi, snažili sa o ich prevoz do Kežmarku. Ten sa podaril 7. mája 1923. „Desider sa vrátil domov do rodného mesta, k rodičom, ktorí ho roky túžobne čakali v žiali a slzách. Prišiel ticho a nemo, sprevádzaný tónmi umieračika a horúcimi bolestnými slzami. Spočíval na márach a svoju cestu viedol nie do rodičovského domu, ale na tichý cintorín. Och, ako inak si on i my predstavoval svoj návrat. Odpočívaj v pokoji s ostatnými hrdinami. Driem v blaženom pokoji v rodnej zemi tu pod nohami nádherných Tatier, ktoré si tak veľmi miloval.“ Posledné miesto odpočinku D. Belóczyho nájdeme na starom cintoríne i dnes. Biely náhrobný kameň s motívom vojenskej prilby s krídlami, mečom a dubovými vetvičkami stojí neďaleko centrálneho kríža.

Vladimír Julián Ševc, foto: Múzeum v Kežmarku