Aktuality
Byť ženou je dar aj výzva
Marec je okrem iného mesiacom venovaným všetkým ženám. Na 8. marec každoročne pripadá Medzinárodný deň žien, ktorý je svetovo uznávaným sviatkom stanoveným OSN k výročiu štrajku 40-tisíc krajčírok v New Yorku v roku 1908. Tie v tom čase bojovali za zrušenie desaťhodinového pracovného času, proti nízkym mzdám a zlým pracovným podmienkam.
Medzinárodný deň žien (MDŽ) má aj svoje farby a oficiálne témy. Farbami, ktoré zvolila v roku 1908 britská Sociálna a politická únia žien (Women’s Social and Political Union – WSPU), sú fialová, zelená a biela. Fialová symbolizuje spravodlivosť a dôstojnosť, zelená nádej a biela čistotu. Historicky prvou témou bol v roku 1996 slogan „Oslava minulosti, plánovanie budúcnosti”. Tohtoročná sa nesie v znamení slov „DigitalALL: Inovácie a technológie pre rodovú rovnosť“. Ambíciou je prijať opatrenia na zmenu systému vzdelávania od detstva až po dospelosť, zvýšenie počtu žien v oblasti vedy, technológie, inžinierstva a matematiky, pretože to taktiež môže zlepšiť podmienky v iných odvetviach, ako aj v celom hospodárstve a spoločnosti.
Píše sa rok 2023 a MDŽ je nielen oslavou ženstva a jeho vnútornej sily, ale zároveň pripomienkou boja za rovnoprávnosť, ktorý v rôznych podobách trvá dodnes. Byť ženou nie je totiž vždy ľahké. Zlepšenie postavenia žien v spoločnosti, ich zastúpenie vo verejnom a politickom živote zostáva veľkou výzvou. Žijeme však v storočí, v ktorom máme právo voliť, môžeme pracovať v akomkoľvek odvetví a zároveň byť manželkou i matkou, alebo sa rozhodnúť, že ostaneme samé a bezdetné. Ako ženy sa väčšinou neuspokojíme s polovičným riešením, ale vidíme príležitosť na to niečo zlepšiť. Doma aj v práci. Vieme dávať i prijímať lásku, spomínať i odpúšťať, načúvať i radiť. A aj keď sme všetky na nejakej úrovni prepojené, každá z nás je výnimočná a pre každú ženstvo znamená niečo iné.
K tohtoročnému MDŽ sme sa opýtali troch Kežmarčaniek – učiteľky a chatárky, majiteľky galérie a zubnej lekárky –, čo pre nich znamená byť ženou a s akými pocitmi sa im toto slovo najviac spája.
Ženou sa nenarodíš, ženou sa staneš. A potom už len lásku rozdávaš
„Vyrastala som v rodine, kde som bola obklopená ženami a láskou. Obrovským množstvom lásky a porozumenia. Moja mama mala tri sestry, s ktorými som bola v neustálom kontakte. Ak k nim prirátam aj starú mamu a babku, ktoré mi tiež dali neskutočné množstvo lásky, zisťujem, že nič zlé som v detstve našťastie nezažila. Byť ženou je vlastne úžasné. Toto by nám muži mohli hádam aj závidieť. Mať v sebe toľko lásky. Ozajstnej, nezištnej. Tej, ktorá je dobrotivá, nevypína sa, nevyvyšuje a nezávidí. Iba občas bolí. Spoznala som takú lásku najmä po tom, čo sa mi narodili moje dve deti. Strach o ich zdravie a bezpečnosť bolí. Materinská láska je vlastne výnimočná. Má svoje čaro a nepísané pravidlá. Nikdy neviem, ako ju v daný moment prejavím. Krásna je, aj keď dostanete na zadok. Aj vtedy bolí… A čo také ženské zbrane? Ani tie muži nemajú, a tak im aspoň často odolávajú, hoci mnohokrát neúspešne. Ja však nie som prototyp ženy, ktorej stačí prejsť rukami s červenými nechtami po vlasoch a má všetko… Ja som občas aj chlapec v ženskej sukni. Ktorého otec už od mala brávala do Tatier a priúčal k chatárčeniu. Moje brigády na vysokohorských chatách mi ako žene dali aj ten mužský pohľad na svet. Občas aj s ťažkým batohom na chrbte a niekedy aj na duši, no vždy s láskou prichádzam do sveta, kde tuhá zima a mráz neberú ohľad na to, že som žena. A líška Eliška sa prefíkane predvádza predo mnou rovnako, ako keby som bola chlap. Niekedy jednoducho žena splynie s mužom. Nielen fyzicky. Po prekročení istého veku som vlastne zistila, že mňa ako ženu formujú najmä životné skúsenosti. Že viem robiť viac vecí naraz, že sa viem nákazlivo smiať a vzápätí plakať. Že dokážem kričať, ale i nepovedať nič. Už viem, že byť ticho je niekedy viac. A to som sa naučila aj v škole. Hoci za katedrou človek musí najmä rozprávať… Aj to mi ide, čo vám poviem. K nášmu sviatku teda želám všetkým ženám, aby sa navzájom podporovali, rozdávali lásku aj naďalej a nikdy sa nevzdávali!“
Mgr. Zuzana Petrasová, učiteľka a chatárka
Veľké oslavy MDŽ sa už nenosia, odišli aj s červenými karafiátmi
„Prvotná myšlienka bola namiesto príhovoru uviesť krásnu báseň. Na vynikajúci obraz by tento priestor nestačil a podmanivú hudbu si vypočujete podľa vlastného vkusu a preferencií. Prevažnú časť týchto majstrovských diel inšpirovali ženy. Zavrhla som aj historické paralely a úvahy nad neľahkým osudom žien – priekopníčok. Mojou pracovnou náplňou je už pár desaťročí umenie, a tak aspoň jeden príklad o nesmiernej túžbe maľovať. Obdivujem príbeh barokovej maliarky Artemisie Gentileschi, ktorej ako prvej žene v histórii umožnili študovať maľbu na Akadémii umení vo Florencii. Za svoj životný sen a opovážlivosť zaplatila nesmierne vysokú cenu. Dúfam, že láska a krása sú vďaka ženám stále prítomné v našom živote . Inak by milióny ľudí nefascinoval úsmev Mony Lisy alebo Madony Majstra Pavla. Netočili by sa dojímavé filmy. Titanic by išiel ku dnu bez potokov sĺz a zbierky Oscarov. Obdivujem všetky ženy, ktoré robia svoju prácu poctivo s nadšením a nasadením. Keď sa rozhliadnem okolo seba, vidím úžasné bytosti. Aďka cvičí jogu a motivuje iných k pohybu. Evka vynikajúco pečie a vyrába jedinečné cukrárske kreácie. Maťa famózne lyžuje. Moja svokra ovláda všetky druhy ručných prác – niekedy si myslím, že aj tie, ktoré ešte nevymysleli. Lydke volám so všetkými zdravotnými problémami a pravidelne zachraňuje našu rodinu. Potom sú ešte bohyne varenia, záhradníčenia, cudzích jazykov, starostlivosti o deti a celú rodinu. Poznám aj riaditeľky veľkých a úspešných firiem – s ich obavami a čiernymi dňami. Majú spoločné jedno: veľkú vášeň pre život a všetko ľudské. Moja dcéra mi povedala, že som jej vzor. (Bola to jediná výchovná metóda, ktorá na ňu platila – niekedy.) Nedávno mi to opäť pripomenula a zdôraznila, že to je raz a navždy, a tak opäť začínam cvičiť, lyžovať a menej variť. Výnimka je povolená len v čase, keď je doma na Slovensku a servis je viac ako potrebný. Týmto sa moja spoveď končí. Verím v silu žien, ich odvahu, sny, schopnosti vytvárať a držať rodinu pohromade. V ich veľké lásky a pravdaže očakávam, že vždy im bude naporúdzi Muž. Partner, ktorý okrem obdivu bude tou druhou polovicou fantastického tandemu. A to, čo som už nestihla. Ďakujem Ti, mami…“
Carmen Kováčová, majiteľka Galéria u anjela, Kežmarok
Ženám je potrebné vzdať úctu. Kedykoľvek a kdekoľvek. Už len preto, že robia svet krajším…
„Ako dieťa som vyrastala na ulici, kde boli samí chlapci. Liezli sme spolu po stromoch,
hrali pif-paf, stavali sme si bunkre, hrali sme hokej… Samé chlapčenské hry. Starší brat držal nado mnou ochrannú ruku. Aj preto som nikdy chalanom neprišla ako „chlapčenský pupok“.
Brali ma ako jednu z nich. Ale keď som prišla domov, čakali ma moje bábiky. Každá mala svoje meno, svoju postieľku, svoj kočiar… Rozprávala som sa s nimi, spievala im uspávanky, česala som ich, bola som ich mamou. Dodnes som obklopená handrovými bábikami. Počas štúdií som mala veľa dobrých kamarátov aj medzi dievčatami, aj medzi chlapcami. Ak to tak s odstupom času hodnotím, tak som mala šťastie na veľmi dobrých a srdečných ľudí. Aj dnes keď sa pozerám ako lekárka na ženy – svoje pacientky, sú to veľké bojovníčky. Znesú bolesť s ľahkosťou. Majú môj obdiv. Preto fandím všetkým ženám, matkám, ctím si ich húževnatosť, pracovitosť a láskavosť. Každej teda k ich sviatku želám len to najkrajšie.“
MUDr. Mária Kostrabová, zubná lekárka, Kežmarok
Text: Barbora Sosková, Beáta Oravcová
