Aktuality

Rímskokatolícka cirkev farnosť Kežmarok má nového kaplána. Medzi kežmarských duchovných zavítal po poverení biskupom Marek Wolanszký.

Mohli by ste sa predstaviť čitateľom Novín Kežmarok a občanom nášho mesta?

Raz jedna zbožná žena stretla kňaza na bicykli. Keď sa pri nej pristavil, celá bez seba sa ho spýtala: „Pán farár, dobre vidím? Vy máte bicykel, na sebe tričko a kraťasy! A ja som si myslela, že pri tom oltári ste anjel z neba!“ Aj kňaz je len človek, avšak vyvolený z ľudu a ustanovený pre ľud. Preto vám, milí Kežmarčania, aj touto cestou chcem aspoň v krátkosti vyrozprávať svoj životný, ľudský aj kňazský príbeh:

Volám sa Marek Wolanszký. Narodil som sa pred 37 rokmi v Prešove ako najmladší syn Antona a Márie. Mám dvoch starších súrodencov Martina a Katarínu, ktorí majú svoje vlastné rodiny. V rokoch 1992 až 1996 som navštevoval Základnú školu v Dubovici, potom do roku 2001 druhý stupeň v Lipanoch. Ďalšie štúdiá nasledovali na Gymnáziu v Lipanoch, ktoré som ukončil maturitou v roku 2005. Po skončení gymnázia som naplno realizoval svoju túžbu stať sa kňazom, preto som začal štúdium teológie na Teologickej fakulte a formáciu v Kňazskom seminári svätého Karola Boromejského v Košiciach. Po druhom ročníku som požiadal o pokračovanie štúdia a formácie na Teologickom inštitúte v Spišskom Podhradí v Spišskej Kapitule, kde ma prijali, a teda som sa stal „Spišiakom“.

Dňa 18. júna 2011 som prijal kňazskú vysviacku z rúk vtedajšieho spišského diecézneho biskupa Františka Tondru v Katedrále svätého Martina v Spišskej Kapitule. Následne na druhý deň som slávil svoju prvú primičnú svätú omšu v rodnej Dubovici. Otec biskup mi ako prvé kaplánske miesto pridelil malú obec pod Tatrami – Spišský Štiavnik. Pôsobil som tam prevažne ako učiteľ náboženskej výchovy v miestnej základnej škole. Od 12. septembra 2012 som sa stal kaplánom v Nižnej na Orave, kde som strávil pekné a požehnané štyri roky. Mal som tam čas na doštudovanie duchovnej literatúry a písanie kázní. Otec biskup Štefan Sečka ma od 6. júla 2016 dekrétom ustanovil za kaplána do Liptovských Sliačov, kde moja práca na spáse nesmrteľných duší pokračovala. Tam som spoznal vtedajšieho seminaristu, môjho súčasného spolukaplána Andreja Ondrejku. Moja služba vo farnosti sa skončila 9. júla 2018 a nasledujúci deň som sa vydal naspäť na východ do Popradu, kde ma otec biskup vymenoval za školského kaplána a výpomocného duchovného v novozriadenej farnosti Poprad – Juh. Tam som slúžil opäť štyri roky striedavo v školskej a farskej pastorácii. Minulý rok som sa sťahoval do Starej Ľubovne a presne do roka a do dňa som prišiel k vám, na moje už šieste kňazské pôsobisko.

Ako ste sa dozvedeli o dekréte do mesta Kežmarok a aká bola vaša reakcia?

Normálne. Povedal mi to otec biskup Ján Kuboš na rekolekciách v máji a následne pani poštárka a možno poštový holub priniesol do Starej Ľubovne dekrét. Očakával som zmenu, pretože som vedel, že Stará Ľubovňa je len na jeden rok.

Poznali ste Kežmarok predtým?

Áno aj nie. Mesto áno, lebo rád trávim voľné chvíle turistikou a cestovaním po mestách. Teda bol som tu už neraz, ale doteraz nikdy som nebol na fare. Je zaujímavé, že aj žiadosť o napísanie týchto riadkov ma zastihla, keď som sa prechádzal a obzeral Komárno.

Aká bola vaša cesta k povolaniu?

Som veľmi vďačný Nebeskému Otcovi za jednoznačné volanie do služby kňaza. Totiž už od malička som chcel vždy ním byť a nikdy sa táto moja túžby nezmenila ani neotupila. Od štvrtého ročníka som začal miništrovať a chodil som na svätú omšu každý deň. Hodinu pred ňou som štartoval z domu a cesta mi trvala asi 10 minút a ostatný čas som v sakristii obzeral liturgické knihy, pomáhal pani kostolníčke, organizoval miništrantov a podobne. V lete 1998 prišiel do našej farnosti nový pán farár Ján Biroš, ktorý rýchlo vo mne spoznal povolaného, a preto sa ma snažil viesť ku kňazstvu. Dennodenne som bol s ním v kontakte a neraz ma aj sám poúčal a dával rady do života, čo mi veľmi pomáhalo. Úsmevne povedané, tak ako Svätý Otec má vždy po svojej ľavici pápežského ceremoniára, tak aj ja som pri každej svätej omši stál po ľavici pána farára, až pokiaľ som neodišiel do seminára. Veľmi si vážim jeho príkladný kňazský život a dobrotu.

Mladí sa nechcú viazať rodinne, ani rozhodnúť pre Cirkev, ak aj cítia povolanie. Je to podľa Vás problém doby? Čo by ste odkázali tým, ktorí váhajú?

Žijeme veľmi zvláštnu dobu, kde sa zamieňajú dve slová, a to „byť“ za „mať“. Je to doba konzumu, kde každý a zvlášť mladí chcú mnohokrát iba brať a málo dávať. Bránime sa zobrať na seba zodpovednosť, ťažkosti každodenného života. Tu si myslím, že tkvie prekážka k životnému povolaniu. Pre mladých mám jeden odkaz. Ak si single, tak iste toho môžeš veľmi veľa urobiť pre spoločnosť, cirkev. Ale ak prijmeš službu v povolaní ako manžel a otec, manželka a mama, kňaz, rehoľná sestra či rehoľník, môžeš urobiť viac dobra okolo seba. Lebo, ak žijeme naplno a poctivo svoje povolanie, Boh otcovi, matke, kňazovi a iným dáva istú autoritu, ktorá mení a pretvára tento svet.

Ondrej Miškovič, foto: archív Mareka Wolanszkého