Aktuality

Zvonár kežmarského rímskokatolíckeho kostola a kežmarskí nezbedníci

Osudy miestnych obyvateľov z prelomu 19. a 20. storočia boli veľakrát úsmevné i vážne. Pôvodný rukopis Alfréda Grosza spracovala autorská dvojica Milan Choma a Gabriela Fülöppová. Príhodu kežmarského zvonára nájdete v tomto článku.

Pred rokom 1900 alebo možno aj neskôr spieval z veže rímskokatolíckeho kostola zvonár. Vždy večer od 9-tej do 12-tej, zakaždým, keď odbila celá hodina. Bolo to prastaré varovanie, ktoré pochádzalo z pradávnych čias a znelo nasledovne: „Vy, milí ľudkovia, mám vám povedať, že kladivo udrelo deviatu. Opatrujte oheň a svetlo. Aby sa nestala nejaká škoda.“

Vyšiel pritom na balkón veže  a svoje varovanie nahlas spieval do noci. Keď sa našiel niekto, kto sa ho zdola opýtal: „Figule koľkokrát udrelo kladivo?“ pochytila ho zúrivosť a hneď spustil zhora najzúrivejšie nadávky. My, chlapci sme si to nechceli nechať ujsť a chceli sme sa o  tých povedačkách presvedčiť osobne. Postavili sme sa teda pod vežu a keď Figule, ktorého vlastné meno bolo Miklóš, začal na vežovej galérii spievať: „Kladivo udrelo desiatu“, kričali sme smerom hore: „Figule, haló Figule, koľko udrelo kladivo?“, načo zvonár ihneď kričiac odpovedal: “ Vy bezbožní /Botling/, vy čmuchalovia, nebeskí psi, vy sakramentskí najdúsi“, a ešte veľa ďalších nadávok. Naša radosť z týchto nadávok bola obrovská, smiali sme sa, až sme sa prehýnali. Nasledujúci večer presne o 11-tej sme boli opäť na mieste a vypytovali sme sa koľko kladivo udrelo. Nato prišla zhora z veže spŕška vyberaných hrubostí a nadávok, ako vy zdochýnajúce špiny a podobne. Na tretí večer sme zasa prišli s otázkami, ale žiadna odpoveď, okrem krupobitia mnohých kamienkov veľkosti slepačieho vajca na dlažbu. Aj počas nasledujúcich večerov nás Figule bombardoval kamienkami.

Zdroj: Milan Choma, Príbehy starých Spišiakov