Aktuality

Náš otec sa ako najstarší z troch bratov narodil 9. mája 1922 v Častkovciach, okres Nové Mesto nad Váhom.

Jeho otec Juraj sa zúčastnil ako česko-slovenský legionár na zahraničnom odboji v Rusku pod vedením generála Milana Rastislava Štefánika. Mama Katarína bola výbornou kuchárkou, čo uplatňovala pri práci na veľkostatku. Otec ľudovú školu navštevoval v Komárne, v štúdiu pokračoval na Československom štátnom reálnom gymnáziu v Nových Zámkoch. Ako mladý študent bol cvičencom Sokola a členom Zväzu junákov – skautov Republiky československej. Ďalším pôsobiskom jeho otca sa stalo Humenné, kde bol v roku 1939 vymenovaný za správcu okresnej nemocnice. Náš otec ukončil gymnaziálne štúdiá roku 1941 maturitnou skúškou na Slovenskom reálnom gymnáziu v Michalovciach. Roku 1941 nastúpil do svojho prvého zamestnania na Daňovú správu v Bardejove, po oslobodení zriaďoval daňové správy v niekoľkých okolitých mestách.

V rokoch 1941 – 1945 pôsobil v odboji ako vedúci ilegálnej bunky Zväzu slovenského zjednotenia pre okres Bardejov, kvôli tejto činnosti bol pod žandárskym dozorom. Roku 1949 sa oženil s učiteľkou Margitou Siskovou, rodáčkou zo Spišskej Belej. V rokoch 1950 až 1954 pracoval ako finančný plánovač na Okresnom národnom výbore (ONV) v Bardejove. Po presťahovaní sa do Kežmarku zastával od 1. júna 1954 funkciu vedúceho dopravy a priemyslu na tunajšom ONV. Neskôr ako okresný plánovač pri ONV pôsobil do 30. júna 1960, keď bol zákonom ONV v Kežmarku zrušený. 1. júla 1960 nastúpil do funkcie vedúceho finančného odboru Mestského národného výboru (MsNV) v Kežmarku a v tejto funkcii zotrval až do svojho odchodu do predčasného dôchodku zo zdravotných dôvodov roku 1979. Počas svojho tunajšieho pôsobenia začas vykonával aj funkciu tajomníka MsNV. V dôchodkovom veku naposledy pracoval do roku 1982 v Kultúrnom a osvetovom stredisku, kde prostredníctvom mestského rozhlasu uverejňoval pravidelné zaujímavé rozhovory s významnými osobnosťami mesta. Pri príležitosti jeho šesťdesiatych narodením dostal vyznamenanie Vzorný pracovník národných výborov, čo bolo výsledkom jeho snahy ochotne pomáhať a zapojovať sa do nových premien mesta Kežmarok a jeho života.

Bol členom organizačného výboru, ktorý roku 1965 založil Literárny Kežmarok a ako veľký milovník kultúry aktívne pomáhal spoluorganizovať jeho početné ročníky. Láska k divadlu ho priviedla medzi kežmarských ochotníkov, kde na miestnom javisku odohral mnohé divadelné predstavenia. Jeho veselá a vtipná povaha ho predurčovala na komediálne úlohy, ktorých sa rád zhosťoval. Ako zakladajúci člen a neskôr predseda Zboru pre občianske záležitosti mesta Kežmarok dlhé roky vykonával svadobné obrady. Pracoval aj v komisii pre spoluprácu s partnerským českým mestom Lanškroun. Pôsobil tiež ako člen tunajšieho dobrovoľníckeho hasičského zboru a bol aj členom KSS. Pre svoju dobrosrdečnosť, vtipnosť a nezištnosť bol vyhľadávaným priateľom a spoločníkom pre mnohých Kežmarčanov. Ťažká choroba ho na jar roku 1983 doviedla do Odborného liečebného ústavu respiračných chorôb v Novom Smokovci, kde 5. júna 1983 naposledy vydýchol. Pochovaný je na historickom cintoríne v Kežmarku vedľa svojej manželky, ktorá zomrela v roku 2018.

Náš otec bol všestranne vzdelaný a veľmi sčítaný, mal veľmi rád knihy s historickou tematikou a detektívky. Zo života a štúdií v regióne Komárna získal základné znalosti maďarského jazyka. Ako gymnazista si svoju jazykovú vybavenosť rozšíril zvládnutím štúdia nemeckého, francúzskeho a hlavne latinského jazyka. Ako deťom nám vysvetľoval význam latinského nápisu na budove kežmarskej reduty. Obdivoval vážnu hudbu, hlavne organovú, rád riešil krížovky. Spolu s mamkou nás deti naučili veľa ľudových piesní a kolied a nezabúdali ani na pravidelné nedeľné pešie výlety s deťmi na kežmarský Jeruzalemberg alebo až k bývalej hájovni – tanculi a tiež na guláš partie do doliny Malého jarečka. Svoje deti cieľavedomou, ale nenásilnou formou viedol s manželkou k nadobudnutiu vedomostí, čím všetkých päť detí získalo vysokoškolské vzdelanie. Potomkovia Rudolfa Škáru s vďačnosťou a úctou spomínajú na túto snahu a obetavosť. Synovia Stanislav a Vladimír s rodinami žijú dodnes v Kežmarku, dcéra Danka s rodinou v Prahe a dcéry Nataša a Ľudmila s rodinami v Modre.

Stanislav Škára, foto: archív rodiny