Aktuality

Pre kresťanov je vždy plné radosti, pretože náš pohľad je namierený na prázdny hrob Ježiša Krista. Smrť je porazená a nemá nad nami moc. Odrazu človek pozerá do budúcnosti úplne iným spôsobom – to znamená, že dokáže vďaka Kristovmu prázdnemu hrobu vidieť aj za horizont smrti, odkrývajúci človeku nový svet – večnosť, Božiu slávu, ktorú Boh pripravil pre tých, čo Ho milujú. Aj Pán Ježiš Kristus nám hovorí: „Ja som vzkriesenie a život, kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie, a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa. Či veríš tomu (J 11,25.26)?“ Túto Jeho otázku: „Či veríš tomu?“, nemali by sme za žiadnych okolností prehliadnuť.
Ale aké asi mohlo byť veľkonočné ráno pre Ježišových najbližších? Bolo smutné pretože ich myseľ sa sústredila na veľkopiatočné udalosti okolo Kristovho umučenia a smrti. Po prebudení sa do tohto dňa, nanovo si uvedomovali nesmiernu stratu ich Majstra, ktorý v piatok zomrel na golgotskom kríži. V nedeľu ráno hneď za svitania vďačné ženy idú k hrobu a chcú dokončiť to, čo nestihli urobiť v piatok popoludní, keďže sa začínal sabat. Cestou spomínajú na to, čo prežili s Ježišom a sú smutné, ako to všetko s Ním dopadlo. Tá istá bolesť rovnako trápila aj Jeho učeníkov.
Medzi tým sa však odohralo niečo, o čom títo ľudia ani len netušili. Samotný Boh vystúpil zo svojho mlčania a vzkriesil svojho Syna k novému životu. A tak ženy prichádzajúce k hrobu čaká veľké prekvapenie. Kameň je odvalený a hrob prázdny. Poslovia z nebeského sveta im hovoria: „Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi (Lk 24,5).“ Týmito slovami je nielen ženám ale aj nám všetkým povedané. Smrť – ako starý nepriateľ človeka, je porazená a na svetlo vychádza život.
To isté posolstvo bude znieť i k nám počas tohtoročného Veľkonočného rána: „Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi.“ Často sa stretávame s ľuďmi, ktorí hľadajú Boha medzi mŕtvymi. Hľadajú Ho však iba ako nejakú ozdobu, ikonu či imidžovú záležitosť. Neraz sú medzi nimi i tí, ktorí pravidelne chodia do kostola. Prečo? Pretože nedovolia, aby tento živý Boh konal v ich živote, v ich rozhodovaní, v zaujímaní postojov či v samotnom správaní sa. Hľadajú Boha, ktorý od nich nič nechce. To je mŕtvy Boh. Áno, takýto Boh nám ľudom častokrát vyhovuje, pretože nám predsa „nekecá“ do života, nehovorí, čo máme robiť a čo nie, či ako sa máme zachovať v tej či onej situácii. A tak aj do kostola chodia takýto ľudia akoby na pohreb. Keď z neho vychádzajú žiadna zmena nenastáva v ich živote. Na oltári vidia iba ukrižovaného Krista. Ich videnie a poznanie sa skončilo udalosťami Veľkého piatku a Veľkonočné ráno ako keby vôbec nenastalo.
Ale po Veľkom piatku prichádza Veľkonočné ráno – deň vzkriesenia. Ukrižovaný žije. On nie je mŕtvy. A chce žiť aj v nás, v našich srdciach. Ako? Tým, že v živote budeme rešpektovať hodnoty Jeho evanjelia. Oni sú postavené na princípoch lásky, pravdy, spravodlivosti, milosrdenstva a odpustenia. To sú hodnoty, ktoré menia život človeka a cez ktoré svet môže na nás vidieť Boží obraz, na ktorý sme boli stvorení. A ten sme mohli a stále môžeme dokazovať utečencom z Ukrajiny. Chcem sa i týmto spôsobom poďakovať všetkým ľuďom, ktorí obraz živého Ježiša Krista dokázali aj pri tejto pomoci. No okrem toho nezabúdajme uplatňovať obraz lásky, pravdy, spravodlivosti, milosrdenstva a pomoci i pri ľuďoch, ktorí žijú v našom najbližšom okolí a rovnako očakávajú na našu pomoc.
Prajem všetkým Kežmarčanom, aby veľkonočné sviatky boli pre nás oslavou nie mŕtveho, ale živého Boha. Nech radosť Veľkonočného rána nás ustavične mení a formuje, aby bolo na nás vidno, že sme Božie deti, ktoré vidia aj za hranicu smrti.

Roman Porubän
evanjelický farár v Kežmarku