Aktuality

Zrejme prvou plastikou umiestnenou na verejnom priestore Kežmarku, ak neberieme do úvahy sochy a reliéfy na cintoríne, bolo dielo vo všeobecnosti známe ako Svetlonoska z roku 1894. Preto sme sa ňou rozhodli začať aj seriál našich článkov zo série Umenia vo verejnom priestore mesta Kežmarok.

Jej pravé meno je Auróra

Socha zobrazuje ženu odetú v chitóne a držiacu vo vystretej pravici pochodeň. Podľa jej atribútu predstavuje grécku bohyňu Éós, známejšiu pod rímskym pomenovaním Auróra. Podľa antickej mytológie bola bohyňou ranných zôr. Jej rodičmi bol titán Hyperión a Theia a súrodencami Hélios a Seléné – Slnko a Mesiac. Podľa Pausania každý deň nastúpila na východe do voza ťahaného bielymi okrídlenými koňmi. Potom sa ako Hémera, bohyňa jasného dňa, pripojila k Héliovi a sprevádzala ho až po západné brehy Ókeanu. Tam sa z nej stala Hespera, prvá večerná hviezda. Podľa Hésioda bola len bohyňou úsvitu; Hémera a Hespera boli samostatné bohyne dňa a večera. Mala množstvo milencov, medzi ktorými bol aj boh vojny Áreás, rímsky ekvivalent Boha Marsa. Keďže doňho bola zamilovaná aj Afrodita, prekliala ju, a tak sa neustále zamilovávala už len do smrteľníkov. Ospievali ju v umení, najmä v literárnych dielach autorov ako Homér, Vergílius či Shakespeare. Zvyčajne máva v ruke pochodeň, ktorou prinášala svetlo, niekedy predstavuje „alegóriu rána“, najmä v zobrazeniach štyroch denných dôb. Podobná socha Auróry sa najbližšie nachádza na vrchole kupoly košického štátneho divadla z roku 1899.

Kežmarčania sochu popisne volajú Svetlonoska. Ak by sme to preložili do latinčiny, vzniklo by nám vcelku zaujímavé pomenovanie s odlišnou konotáciou – Luciferka.

Od myšlienky po umelecké dielo

Autorom modelu kežmarskej plastiky bol budapeštiansky sochár Antal Szécsi, ktorý sa narodil v roku 1856 a zomrel v roku 1904. Výtvarné vzdelanie nadobudol na Akadémii výtvarných umení vo Viedni u profesora Edmunda von Hellmera. Pôsobil ako učiteľ modelovania na Kráľovskej Jozefovej technickej univerzite v Budapešti. Okrem mnohých dekoratívnych plastík vymodelovaných v neobarokovom štýle, ako napríklad na budove Reduty a parlamentu, bol autorom oltárov a náhrobníkov. Jeho najznámejším dielom je pamätník ministra Gábora Barossa, rodáka z Pružiny pri Trenčíne, z roku 1898 pred Východnou železničnou stanicou v Budapešti.

Identická socha sa nachádza okrem iného aj v Budapešti vo dvore nájomného, tiež známeho ako Mendlovho paláca z roku 1885 na najprestížnejšej adrese – Andrássyho ceste 31. Podobná plastika ženy odetej v krátkom chitóne, držiaca vo vystretej ľavici rybu, bola aj v kúpeľnom parku v Dolnom Smokovci. Parkové úpravy sa tam realizovali od roku 1883 a socha je zachytená už na fotografii datovanej rokom 1888. Keďže majiteľom Dolného Smokovca bola Kežmarská banka, môžeme predpokladať, že z jej prostredia vyšiel neskorší podnet na osadenie podobnej plastiky v samotnom Kežmarku.

Prefabrikát kežmarskej sochy z kovovej zliatiny zinku, cínu a olova bol vyrobený firmou Schlick, ktorú založil v roku 1847 Ignác Schlick, žijúci v rokoch 1821 až 1869, po jeho smrti ju viedol jeho zať Fridrich Langenfeld, narodený v roku 1836 a zosnulý v roku 1898, ktorý ju rozšíril o zlievareň a presťahoval z Budína do Pešti. Odlievali sochy, robili konštrukcie, rôzne doplnky architektúry a malé motory. Na Svetovej výstave 1873 vo Viedni získali viacero ocenení. Továreň fungovala do roku 1927, potom sa zlúčila s firmou Ganz.

Osadená bola pred novým evanjelickým kostolom augsburského vyznania, Kežmarčanom známym ako červeným kostolom a do práve zriadeného parku – promenády, ktorý skrášľoval okolie nedávno dokončeného chrámu. Hoci sa dáva do súvislosti zo zavedením elektrického prúdu do mesta ako jeho pamätník, v skutočnosti bola jej úloha čisto dekoratívna. Na druhej strane Kežmarčania šikovne využili toto nové moderné médium, aby pomocou neho pochodeň osvetlili.

Nový život pre kežmarskú Svetlonosku

Koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia sa stala terčom vandalského útoku. Skupina ľubických chuligánov, ktorí sa vracali z tzv. čaju, ktorý sa konal v Tatraľane, sa vybila na tejto historickej pamiatke. Polámanú plastiku previezli do Kežmarského múzea, kde  vzhľadom na vážne poškodenia skončila na dlhé roky v depozite. Až v súvislosti so snahou prinavrátiť ju na pôvodné miesto bola poskytnutá akademickému sochárovi a reštaurátorovi Štefanovi Kovaľovi z Vyšných Ružbách na výrobu kópie. V rámci tejto akcie bol historický originál zreštaurovaný. V súčasnosti je historická plastika vystavená v Múzeu v Kežmarku v expozícii lapidária, kópia je od decembra 2016 osadená v parku pred novým evanjelickým kostolom.

Maroš Semančík, Foto: Múzeum v Kežmarku, ed.: Ondrej Miškovič