Aktuality

Po dvoch rokoch pandémie koronavírusu sa opäť stretneme na štedrovečerných službách Božích. Poniektorí si povedia: „Konečne sú tu Vianoce, ako ich poznáme, so všetkým, čo k tomu patrí.“ Pri jednom stole sa stretnú celé rodiny s tými, s ktorými sme sa už dávno nevideli. Deti aj vnúčatá sa môžu vrátiť zo zahraničia, alebo my môžeme vycestovať k nim. Neobmedzujú nás už žiadne protipandemické opatrenia a ani nedesia správy o veľkých počtoch úmrtí na koronavírus. Opäť sú tu staré dobré Vianoce. Aj keď u susedov zúri vojna a my vnímame v peňaženkách jej ekonomické dopady, napriek tomu nás to až tak neobmedzuje, ako nás obmedzovali protipandemické opatrenia počas dvoch rokov. Akurát, že Vianoce máme drahšie. A tak každým kútom nášho domova opäť bude prechádzať akási čarovná a zároveň tajomná tichá noc.

No však do starých dobrých Vianoc nám zaznieva zvláštne posolstvo: „Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu (Mt 8,20). Keď som po prvýkrát narazil na tento text, tak som ho vôbec nedával do súvislosti s Vianocami, no čím som sa častejšie k nemu vracal, tak vo mne evokoval situáciu prvých Vianoc, keď Jozef a Mária nemali kde skloniť hlavu, pretože v tej „trme-vrme“ Betlehema si nikto ani len nevšimol, že do sveta vstupuje v narodenom dieťati jeho Spasiteľ.

Adventný čas nás často zamestnáva rôznymi akciami, podujatiami, vianočnými besiedkami a trhmi. Najlepšie na jeden deň štyri akcie. Mám pocit, ako keby sme sa snažili dohnať to, čo všetko sme počas dvoch rokov zameškali. Snažíme sa mať pestrý a bohatý predvianočný i vianočný program. Chceme mať kopec krásnych zážitkov, no popri tom akoby sme zabúdali na to najdôležitejšie, na Ježiša Krista, ktorého Boh položil do betlehemských jaslí, aby nás zachránil od smrti večnej a moci diabolskej. Hoci vo svojich mysliach evidujeme vianočný príbeh narodenia sa Spasiteľa sveta, jeho obsah „trme-vrme“ našej zaneprázdnenosti nám akosi uniká – presne tak, ako unikol obyvateľom Betlehema, ktorí si vôbec nevšimli Kristovo narodenie.

V Betleheme nieto miesta, kde by sklonili hlavu, a tak sa nakoniec usadili v nehostinnej maštali. Tu Mária porodila svojho prvorodeného Syna, ktorému dala meno Ježiš, ako jej to zjavil anjel Gabriel, keď jej zvestoval, že skrze ňu sa narodí Spasiteľ sveta. A to je ten moment, keď som si uvedomil slová Pána Ježiša Krista: „Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu (Mt 8,20).“ Nepodobá sa i tá dnešná „trma-vrma“ nášho života tej „trme-vrme“ v Betleheme? Nestáva sa aj nám, že ako obyvatelia tohto mesta síce oslavujeme Vianoce, ale neraz iba okrajovo sa zaujímame o to najpodstatnejšie, o narodené betlehemské dieťa, ktoré prichádza na svet pre naše spasenie. A predsa toto je ten najdôležitejší obsah Vianoc. Ostatok je len krásne pozlátko, no však bez hodnoty pre život.

Keď hovorí Pán Ježiš slová: „Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu (Mt 8,20)“, tak tým poukazuje na to, že v tomto našom svete sa stáva akýmsi bezdomovcom. Bezdomovec je človek bez domova. Ježiš nás hľadá. Hľadá hriešnikov, medzi ktorých patrím aj ja, aj ty. On hľadá svoj domov a týmto domovom nie je nič iné ako naše srdce, ako to, že tie staré dobré Vianoce budú o Ježišovi Kristovi, ktorého človek nosí vo svojom srdci a prijíma od Neho pre svoj život spásu, prinášajúcu pokoj a radosť. Iba vtedy budú pre nás vianočné sviatky šťastnými, keď to narodené betlehemské dieťa nájde svoj domov v našom živote, v našich rodinách, v našom meste i celej spoločnosti.

Prajem vám, aby staré dobré Vianoce ste prežili s Kristom, s narodeným betlehemským dieťaťom. Nech moc Jeho lásky presvieti váš život i život vo vašich rodinách, v ktorých nájde Boží Syn svoj trvalý domov.

Roman Porubän, evanjelický farár v Kežmarku