Aktuality

Dominik Petrík sa narodil 14. septembra 1990 ako prvé dieťa do rodiny gréckokatolíckeho kňaza. Jeho otec vtedy pôsobil na severovýchode Slovenska v obci Kapišová, neskôr vo Svidníku a od roku 2003 v Prešove. V roku 2010 začal teologické štúdiá na Gréckokatolíckej teologickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove a zároveň kňazskú formáciu v Gréckokatolíckom kňazskom seminári. Počas štúdia jeden semester strávil na Pápežskej univerzite Jána Pavla II. v poľskom Krakove. Po svojej vysviacke v roku 2017 pôsobil ako kaplán v Poprade až doteraz. 

Ako si prijal správu o dekréte do Kežmarku? Kedy si sa to dozvedel a aká bola reakcia manželky?

Dozvedel som sa to iba tesne, pár dní pred zriadením farnosti Kežmarok. Bol som prekvapený o to viac, že už som mal pôvodne dekrét do inej farnosti. Tak ako som prijal tamten dekrét, tak aj tento – s radosťou a zároveň ako výzvu, v poslušnosti svojmu biskupovi. Netušil som, že sa bude zriaďovať nová farnosť v Kežmarku, kde som už bol niekoľkokrát zastupovať ako kaplán z Popradu. O to viac ma to teší, lebo môžeme od začiatku spolu s veriacimi budovať jedno nádherné farské spoločenstvo, rozvíjať život novej farnosti so všetkým, čo k tomu patrí. Môžeme pritom budovať na tom, čo tu v duchovnej i materiálnej oblasti urobili spolu s veriacimi moji predchodcovia. Rovnako to vníma aj moja manželka Mirka.

Aké boli prvé dni vo farnosti?

Nádherné. Skutočne môžem povedať, že sme prišli do farskej rodiny. Prijatie, záujem, starostlivosť – cítiť tu rodinnú atmosféru. Veľmi na nás zapôsobilo, že po skončení liturgie sa ľudia nerozchádzajú hneď domov, ale ostávajú v hlúčikoch pred chrámom a rozprávajú sa. Je tu nádherný chrám, kde vidieť prácu mnohých veriacich, ale hlavne zanietenie a prácu mojich predchodcov kňazov. Milujem našu východnú liturgiu a liturgický spev. A ten spev v kežmarskom chráme – to akoby anjeli spievali.

Aké sú tvoje plány a čo je tvojou úlohou v novozriadenej farnosti?

V prvom rade chcem pokračovať v línii a započatej práci mojich predchodcov. Potrebujeme dokončiť ikonostas a mobiliár svätyne. V dlhšom časovom horizonte sa ukazuje potreba farskej budovy s pastoračným centrom. Pozeráme sa po nejakom pozemku, prípadne dome, ktorý by mohol slúžiť tomuto účelu. Ale tým najdôležitejším je samotné poslanie kňaza, ktoré tu chcem naplno realizovať – ohlasovať evanjelium, prinášať radostnú zvesť o Kristovej láske, byť nablízku veriacim ako ich otec, ale zároveň aj ako ich priateľ. Chcem sa venovať aj rodinám, deťom a miništrantom, mladým i starým. Modliť sa s nimi a tráviť s nimi čas. Plánujem spoločný výlet alebo aspoň nejakú opekačku, aby sme lepšie mohli spoznať s veriacimi i takto neformálne.

Ondrej Miškovič