Aktuality

(Editoriál septembrových Novín Kežmarok – rozšírený)

Ani sme sa nenazdali a prázdniny ostali už len v spomienkach a školy znovu otvorili svoje brány, aby sa opäť naplnili smiechom detí i vážnosťou pedagógov… Aký bude tento školský rok…? Žijeme zvláštnu dobu sociálnej izolácie detí v područí dištančného vzdelávania, s hrozbami neznámych chorôb, nedostatku energií i potravín, nebodaj i vojny… Miesto zdravého pohybu štátna mašinéria núti deti hrbiť sa nad počítačom a sliepňať celé dni do obrazoviek nad úlohami, s ktorými im často ani rodičia pomôcť nevedia…

Spomínam si na čas môjho detstva. V malom staručkom domčeku na Starom trhu, v skromnej jednoduchej rodine, som prežívala síce tiež skromné, ale šťastné školské roky. V škole ,,na Hradnej“ bol učiteľ vždy najvyššou autoritou! Občas sme síce za neposlušnosť aj mali do červena vyštípané dlane, ale v škole sme sa naučili naozaj všetko. Dodnes si pamätám celé nádherné básne, ale i vedecky prísne poučky i vzorce… A potom už rýchlo pomôcť domov rodičom a… behom do lesa, na lúky, aj na blatistú ulicu do neskorého večera… A vždy po zotmení zvony zvonice ,,na Kostolnej“ priniesli láskyplné pokojné sny v bezpečí teplých perín domova.

Toto je obraz môjho detstva, ktorý si starostlivo opatrujem v srdci. Ani neviem, koľko už je tomu rokov… Dospelosť nám ukradla bezstarostnosť, roky nám pridali trochu viac vážnosti vo vráskach a zodpovednosti v šedinách, ktoré sa my, ženy, neúspešne snažíme skryť vo farbičkách pred neúprosnosťou času. Úprimne milujem tieto spomienky na prežité školské roky. Myslím, že niečo podobné si necháva v duši i každý z Vás.

Opäť sme na prahu nového školského roku. A tak si v týchto chvíľach viac, ako inokedy uvedomujeme hlboký zmysel náročného učiteľského poslania, ktorému mnohí upísali svoj život. V posledných desaťročiach, žiaľ, status učiteľa v našej spoločnosti značne poklesol.

Za 40 rokov mojej práce v školstve, z toho 20 rokov v pozícii riaditeľky školy, sama veľmi dobre viem, že táto práca vôbec nie je ľahká. Preto každý pedagóg si právom zaslúži úctu žiakov, rodičov i celej verejnosti. Tí si však často neuvedomujú, že i učiteľ je len človek a že i on môže mať svoje osobné problémy, zdravotné ťažkosti, byť preťažený, unavený, mať choré dieťa a že nie vždy sa mu podarí úplne odosobniť…

Aj v školskom prostredí život prináša občas i neplánované, a nie vždy príjemné situácie, ktoré vplývajú na chod nášho života a ovplyvňujú veľkou mierou i naše pracovné plány a rozhodnutia. Život totiž neplynie vždy ako pokojný potôčik a nie vždy je preteplený a ožiarený lúčmi slnka. Občas v živote každého z nás sa aj zamračí, prehrmia blesky, ale objavia sa i zemetrasenia chorôb a trápení.

A práve v takých chvíľach si viac, ako inokedy uvedomujeme krehkosť ľudského života a pominuteľnosť každého z nás! V takej chvíli si uvedomíme, že stačí naozaj len okamih a na stole ostane už navždy nedopísaný list papiera, nedopitá káva, nedojedený chlieb…. Ale čo je horšie, silou okamihu navždy už ostanú nevypovedané slová vďačnosti, či ospravedlnenia, nevykonané skutky, nevyznaná láska, nesplnené sľuby…..

Škola – to nie je len budova. Škola to sú predovšetkým ľudia v nej a vzťahy medzi nimi. Vzťahy medzi vedením a učiteľmi, vychovávateľmi, majstrami, či pedagógmi navzájom, medzi pedagógmi a žiakmi a ich rodičmi, ale aj medzi žiakmi samotnými. Toto viac, ako čokoľvek iné, vytvára aj dobré, či zlé meno školy. Dobre vieme, že najdôležitejšie slovo pre výber školy majú rodičia žiakov. Rodič sa neuspokojí iba s odborným vzdelaním toho, kto sa venuje jeho dieťaťu. Zaujíma sa aj o to, čo odovzdáva učiteľ jeho dieťaťu aj svojim životom a ako celkovo vplýva na hodnotový rebríček jeho dieťaťa.

Nedá mi ale, aby som sa nepristavila aj pri otázke prístupu verejnosti k učiteľom. Neraz práve pedagógovia prví zažívajú neúctu a aroganciu zo strany rodičov a následne potom aj ich detí. Takýto  postoj žiaľ ovplyvňujú aj naši politici, ktorí vytvárajú zákony dotýkajúce sa vzdelania, školskej výchovy a financovania štúdia. Učiteľ bol, je a verím, že aj bude ten, kto si zaslúži úctu a pozornosť spoločnosti. Nemôžeme predsa zveriť svoje deti, ktoré milujeme, niekomu, koho si nevážime, komu nedôverujeme. Ak rodič nedôveruje učiteľovi, ak si neváži jeho prácu, akú dôveru, úctu k učiteľovi môže mať jeho dieťa?

Žiaľ, situácia v našich školách sa stále zhoršuje… Nie je to len o peniazoch. Spomínam si na jeden kreslený vtip, v ktorom sa nový učiteľ predstavuje v triede: ,,Dobré ráno, volám sa Ján Novák, budem vás učiť dejepis…. a som ozbrojený!“ Škola je akoby zmenšeným modelom spoločnosti. Ostáva mi len dúfať, že tento vtip ostane len vtipom a že nestane sa realitou budúcnosti… Pretože každý z nás sa snaží dať svojmu povolaniu, ktoré si dobrovoľne vybral, maximum. Nechceme chodiť do práce vyzbrojení ,,deviatkami“, budeme spokojnejší, keď budeme pre svoju prácu vyzbrojení trpezlivosťou, zodpovednosťou, veľkým sebaovládaním, spoľahlivosťou, empatiou…

Napriek všetkému je však na školách stále veľa slušných, dobre vychovaných, inteligentných žiakov… Mali by sme sa tešiť z ich každodenných výsledkov, ale aj z ich dobrého uplatnenia sa v živote. Pýchou výsledkov školy by mali byť nielen absolventi, ktorí sa úspešne etablovali v dalšom štúdiu. Mali by sme byť hrdí najmä na tých, ktorí sa stali skutočnými odborníkmi vo svojej profesii, ale aj dobrými mamami a otcami a hlavne dobrými ľuďmi. Totiž úlohou školy, a teda aj každého z nás, nie je len vzdelávať, učiť zručnostiam a odbornosti, či pripravovať na budúcu profesiu, ale aj vychovávať zo žiakov slušných a dobrých ľudí.

Ako som povedala, ľudský život je veľmi krehký a absolútne prepojený s prírodou a jej zákonitosťami. Bežný, každodenný reálny život je, žiaľ, častokrát veľmi tvrdý, ba niekedy až krutý, a preto si človek vytvoril fantastický svet rozprávok. Skutočný život však nie je rozprávka. Každý z nás v ňom prechádza rôznymi úskaliami a nástrahami a nikdy nevieme, či koniec bude happyendom. V skutočnom živote je všetko oveľa zložitejšie ako v rozprávke a koľkokrát sa udrieme, vždy nás to bude bolieť.

Život nám hlavne v tejto neľahkej dobe uštedruje každý deň mnoho rán, preto si neubližujme ešte i my medzi sebou navzájom. Nikdy nebude strateným čas venovaný dobru a láske. Vždy sa nám v nejakej podobe vráti. Dobrým slovom sa dá veľa veci vyriešiť i bez násilia, zloby a utrpenia. Naopak, jedno zlé slovo, či myšlienka môžu zničiť mnoho nádejí a priateľstiev.

Naučme sa radovať aj z maličkostí. Z toho, že ráno svieti slnko, či spievajú vtáci, alebo padá sneh. Naučme sa robiť jeden druhého šťastným a nie ubližovať si. Nehľadajme šťastie len v peniazoch a v nedosiahnuteľných predstavách. Hľadajme ho hlavne v sebe, v svojom srdci, v konaní dobra, v krásnych ľudských vzťahoch v rodine, v škole, medzi priateľmi i v práci, ktorá nás napĺňa, ale i v každodenných maličkostiach.

Skutočným ľudským bohatstvom je totiž dobro, ktoré človek vykonal tu na tomto svete. Keď sa obzrieme za svojim životom a urobíme bilanciu svojich dosiahnutých úspechov, tieto sa nebudú hodnotiť majetkami a peniazmi, ani spoločenským postavením. Oveľa hodnotnejšími  a dôležitejšími sa ukážu byť skutky, ktoré sme vykonali pre dobro iných. Obyčajné ľudské šťastie je totiž veľmi vrtkavé. A môžeme oň rýchlo prísť. A možno ho nikdy ani nenájdeme…

Dovoľte mi preto, aby som všetkým učiteľom i žiakom, ale aj ich rodičom z celého srdca popriala mierový, úspešný a pokojný nový školský rok 2022/23, aby konečne všetci v celom svete zabudli na zlobu, nenávisť a sváry, aby naše srdcia vždy napĺňala len láska, dobrota, pokora a vzájomná úcta a aby nás stále sprevádzalo i tak prepotrebné zdravie a mier.

20 rokov som bola riaditeľkou strednej školy, tak si dovolím na prahu nového školského roka namiesto záveru moju spomienku…:

 

,,Vždy večer keď sa zotmie

v duši vidím ako film

obraz mojej – našej školy

Šantivú bezstarostnosť študentskej mladosti

Raz usmiatu raz unavenú

tvár učiteľov

zrobené ruky majstrov

vrásky a mozole tých

čo je ich práca

často skrytá

V aktovke reality nosia každý deň

sny svojich študentov

aj svoje vlastné

po cestách – necestách

nehľadiac na seba…

odhadzujú batoh svojich starostí

a žiaľov

aby jej dali svoje srdce

svoj čas

kus svojho života

 

Naša škola

Moja škola

Mladica starenka

 

Dnes do básne vložím

jej prastarú pieseň šumu študentov

Na nebo zavesím jej láskavý obraz

namiesto slnka

lebo ju mám v srdci

 

tak hlboko ako vy

 

A z tej hĺbky a úprimnosti srdca

Vám všetkým dávam na dlani moje skromné

Ďakujem…“

PhDr. Marta Sabolová

poslankyňa mestského zastupiteľstva,

predsedníčka komisie školstva a mládeže