Aktuality

Mesto Kežmarok bolo v minulosti slobodným kráľovským mestom. Jeho slávu šírili umelci, spisovatelia, básnici a aj kupci a významní remeselníci. Na slávne remeselné a cechové tradície nadviazal od roku 1991 festival ľudových remesiel. V roku 2022 sme boli svedkami jeho už 30. jubilejného ročníka.

Otvárací ceremoniál pred radnicou

Jubilejný 30. ročník najväčšieho festivalu svojho druhu na Slovensku otvoril v piatok popoludní jeho riaditeľ a zároveň primátor Kežmarku Ján Ferenčák slovami: „Mám z toho radosť, pretože tu máme množstvo remeselníkov, máme tu množstvo významných hostí. EĽRO do Kežmarku patrí a dnes sa nám podarilo otvoriť už jeho okrúhly 30. ročník.“ Záštitu nad tohtoročným EĽROM prevzal Maroš Šefčovič, podpredseda európskej komisie pre medziinštitucionálne vzťahy a strategický výhľad. Ten sa ho však osobne zúčastniť nemohol a tak sa prítomným prihovoril videopozdravom. „Niet pochýb, že festival Európskych ľudových remesiel má svoju peknú tradíciu v Kežmarku a verím, že bude mať aj svoje pokračovanie v ďalších rokoch. Na záver mi dovoľte zaželať všetkým návštevníkom a priaznivcom remeselnej výroby, umenia a tradícií príjemne prežitý čas v Kežmarku, veľa kultúrnych a kulinárskych zážitkov,“ povedal vo videopozdrave Maroš Šefčovič.

Významní hostia na festivale

Festival osobne poctil svojou návštevou Ján Kubiš, bývalý minister a veľvyslanec Slovenskej republiky pri OSN. „Ja by som povedal, že si pozriem všetky stánky. Ja to mám veľmi rád. Nevynechám ani stánky s tradičnými pochúťkami. Bez dobrých bryndzových halušiek život nemôže byť. Keď som na Slovensku, tak chodím tam, kde sa dá. Teraz som často vo Veľkej Lomnici, kde si dávam bryndzové halušky a som veľmi spokojný,“ povedal po otváracom ceremoniáli Kubiš.

V sprievode medzi stánkami sme mohli vidieť aj dve ďalšie bývalé ministerky a súčasného riaditeľa Slovenského inštitútu vo Varšave. „Ja som mala možnosť tu niekoľko ročníkov naživo prežiť v úžasnej atmosfére a som tomu veľmi rada.  Zdá sa mi, že z roka na rok je tu možno aj viac remeselníkov, z roka na rok je tu viac mladých ľudí a malých detí. Súbory, remeselníci, výborná atmosféra, tak to je to, čo si chráňme. Kým si to budeme chrániť, tak máme svoju budúcnosť,“ povedala Ľubica Laššáková, bývala ministerka kultúry.

„Ako bolo povedané, je to 30. ročník. Sú  to oslavy remeselnej výroby na Slovensku, pretože tradícia na Slovensku nie je desaťročná, ani storočná, ale je to niekoľko storočí, kedy sa skutočne Slováci  rôznymi remeslami živili a dokonca museli cestovať veľa krát aj do zahraničia, aby svoje remeselné zručnosti  vedeli predať a doniesť naspäť peniažky pre svoje rodiny. Dnes určite navštívim hrnčiarsky stánok, pretože už od malička, keď som pozerala tradičné slovenské rozprávky, tak ma fascinovalo, ako z blata niekto vie vytvoriť niečo také krásne, čo je ešte v konečnom dôsledku aj použiteľné v domácnosti,“ povedala Denisa Saková, bývala ministerka vnútra.

 „Ja milujem folklór. Nakoniec folklór prezentujem v Poľskej republike. Som rád, že môžem prezentovať aj nádherné mesto Kežmarok. Pretože naozaj Kežmarok je mesto, ktoré sa rozvíja a počúvam samé chvály od poľských partnerov, aký je Kežmarok úžasný. Páčia sa mi všetky remeslá, ale najviac výroba ľudových nástrojov. Mám dve fujary a som amatérskym hráčom na našich tradičných slovenských ľudových nástrojoch a tieto nástroje prezentujem v Poľsku a niekedy hrám na nich pred poľským publikom. Remeslo má zlaté dno. Vždy to platilo po stáročia a platí to aj naďalej,“ povedal Adrián Kromka, riaditeľ Slovenského inštitútu vo Varšave.

A na otázku „ Má aj dnes remeslo zlaté dno?“ odpovedal Ján Kubiš, bývalý minister a veľvyslanec SR pri OSN takto:„Pre nás všetkých má, či už pre samých remeselníkov to neviem. To že má zlaté dno, to sa dnes často hodnotí z hľadiska finančných príjmov a to je dnes zložité. Ale zlaté dno ako poklad národa, tak to určite zlaté dno je,“

Všetkým remeselníkom a remeslám

Jubilejný 30. ročník festivalu patril všetkým cechom a remeslám. Prvé cechy badáme v Kežmarku už v 15. storočí. Zaujímavosťou je, že na budúci rok budú mať niektoré aj svoje výročia. V roku 1443 vznikol cech zámočníkov, pri ktorom boli aj kováči a potom o desať rokov na to vznikol cech rybárov. „Dnes si môžeme po cechu rybárov len zaplakať, pretože vtedy plávali v kežmarských riekach lososy. Celkovo sa v Kežmarku doteraz objavilo až 50 cechov. To boli cechy, ktoré sa zaoberali výrobou potravín, textilu, kovu a tých kovových bolo najviac. No ale keby sme to porovnávali s dneškom, ja som si to zhodou okolností včera zratúvala a tak mi vyšlo, že tridsať remesiel z toho, čo boli kedysi cechy, už neexistuje. No a ešte keď môžem spomenúť, keby sme niečo chceli oslavovať na budúci rok, tak v roku 1713 vznikol vraj cech zlatníkov a modrofarbiarov,“ povedala historička Nora Baráthová.

Remeselníci na kežmarskom festivale

Remeselníkov taktiež zasiahla takmer trojročná odstávka činností spôsobená pandémiou. „Ťažko, lebo sme sa nestretávali s ľuďmi a kontakt s ľuďmi je pre nás najviac. Ale pozrite, sme tu a sme radi, že sme stretli tých ľudí, ktorí tu boli aj predtým a myslím si, že už sa nedáme nikým oklamať a toto celé čo bolo, na to veľmi rýchlo zabudneme. Neboli sme, ale ako keby sme tu boli. Sme radi, že sme tu. Pribudlo mi aj nové autíčko a to je taký  môj prototyp, ktorý ešte stále testujem a stále skúšam. Ale už sa mi podarilo zatiaľ na to dať ŠPZtky. Mám anglické značky, pretože jedine v Anglicku sa mi to podarilo prihlásiť,“ povedal kováč Vladimír Eperješi.

„Bolo to veľmi ťažké obdobie pandémie. Ťažko sme to prežívali. Veľa ľudí okolo malo problémy. Sám som ledva dýchal. Čo sa týka zdravia aj financií, ale mám veľké šťastie to divákom odporúčam, keď príde nejaká kríza, je veľmi dôležité, aby sa človek upol nielen na drobnozákazníka, ale na bohatých, tí peniaze majú. To sme robili stále. Či bola korona alebo nekorona, sme sa držali zdravotne a to nám pomáhalo. Takže nech sa páči, proti korone plieskajte bičom všetci,“ vtipne dodal výrobca bičov Martin Brksa.

Festival navštívil aj zvonolejár Jakub Vorobeľ z obce Chotča v okrese v Stropkov, svoje remeslo predstavil slovami: „Už ako malý chlapec som vždy chcel ísť ručne zvoniť, tak ako tu mladí, ale ma nechceli púšťať do kostolných veží, takže som bol vždy ukrivdený a nemal som splnený svoj detský sen. Tak vtedy vznikla myšlienka, že si vyrobím vlastné zvony. Najväčší zvon, ktorý sa mi podarilo odliať je 230-kilový a najmenší sa mi zdá, že 300-gramový. Zvony vyrábam tradičnou stredovekou technológiou, do hlinených foriem.“

Miriam Veselá, ktorá sa venuje výrobe šperkov povedala na festivale: „Pôvodom som z Kremnice, moje korene siahajú až do Banskej Hodruše a teraz pôsobím vo Vysokých Tatrách. Venujem sa výrobe šperkov. Vyučila som sa zlatníctvu na škole úžitkového výtvarníctva, na umeleckej škole. Po celú dobu vyrábam šperky zo striebra a  medi. Vyplním si základný tvar a potom pomocou kladivka na pníku vykopem samotnú misku lyžičky a rukoväť si nazdobím kovovými raznicami. Takzvaná byzantská väzba alebo kráľovská, je to veľmi jednoduché, hoci to tak nevyzerá, ale šesť krúžkov sa takto poskladá dohromady a spojí sa dvomi.“

Majster ľudovej výroby Igor Toder vyjadril obdiv nad dielami kolegov remeselníkov slovami: „Obdivujem každého remeselníka, tú zručnosť a všetko to, čo naši pradedovia robili a patrilo to do tohto regiónu. Človek si to vychutná. Bude na nasledujúcich generáciách, aby remeslo nezaniklo a aby malo každé jedno nasledovníkov. Tak toto je dôležité. Do Kežmarku sme prišli z Uzovského Šalgova, z okresu Sabinov, máme to tu nejakú hodinku. Na EĽRO sa stále tešíme.  Tomuto remeslu sa venujem 25 rokov. Momentálne robím korýtko, do ktorého sa môže dať mäso zo zabíjačky, alebo jaternice, kapusta a všetko možné, na všeličo sa to dá použiť. Je to ťažká práca. Kto to vie robiť, tak pre neho nie, ale kto sa učí, tak je ťažká. Nemá to však po mne kto zdediť, lebo to je ťažká práca. Mládež si dnes hľadá ľahšiu robotu. Je mi ľúto, že kvôli tomu zaniklo mnoho remesiel. Dnes ich je málo. Veľmi si vážime, keď nás zavolajú a môžeme remeslo predvádzať a že ľudia priamo vidia, ako sa to robí.“

Počas festivalu sa krása šírila všade navôkol. Umelecké keramické diela plné histórie a posolstva starých mám nám ozrejmila samotná autorka Renáta Hermysová slovami: „Začínala som sama, kreslila som u scénického výtvarníka Ladislava Hubku, ktorý ma učil maľovať. Potom som išla na prijímacie pohovory do Modry. Do majoliky vybrali každého tretieho. V porovnaní s ostatnou keramikou je to tradičná majolika, ktorá pochádza zo 16. – 17. storočia, kedy sa k nám presťahovali Habáni a priniesli nám toto remeslo. Bolo to úžasné remeslo, ktoré ovplyvnilo naše dianie až doteraz a dodnes sa slovenská ľudová majolika alebo habánska keramika vyrába. Z farieb sa voľakedy nepoužívala červená, pretože Habáni hovorili, že červená je farba diabla. My už dnes vieme, že bola veľmi drahá a dôvod jej nepoužívania bol ten, že obsahovala zlato. Čiže používala sa len zelená, žltá, hnedá, fialová a modrá. Červenú sme začali používať až neskôr, kedy sa vytvorili nové dekóry a boli typické pre Slovensko.“

Modrotlačiar Peter Trnka na svoje remeslo nedá dopustiť. „K tomuto remeslu som sa dostal prostredníctvom môjho dedka, ktorý bol modrotlačiar a on takisto toto remeslo získal po svojom otcovi. Toto remeslo priniesol do našej rodiny môj prapradedo Jozef Trnka, ktorý prevzal dielňu po svojom majstrovi a tá práve vznikla v roku 1825. Takže takto sa modrotlač dostala do našej rodiny. Vytvoril som si vďaka času, ktorý tomu venujem, vzťah k tomuto remeslu a u mňa je také pravidlo, že mám rád prácu s drevom, aj s textilom, som taký skôr manuálny typ a v tomto remesle sa všetko skĺbilo, zlúčilo a to ma na tom baví. A potom cestovať po Slovensku alebo aj po zahraničí a  prezentovať ho, spoznávať nových ľudí. Je to široký balík, čo toto remeslo prináša,“ povedal Trnka.

Partnerské mesto Příbram

Remeselníci z Českej republiky venovali občanom Kežmarku vyrezávaný erb mesta Kežmarok. „Do Kežmarku sme prišli z Příbramu. Příbram je v stredočeskom kraji pod Prahou. Je to banícke mesto. Moja žena tu vyrába a predvádza korálky. Deti si maľovali keramiku. Taktiež razíme mince zo Svätej hory. Chceme vám ukázať a pozvať vás k nám na Svätú horu. “ povedal Jan Chvalník z mesta Příbram.

Folklór na festivale

Na festivale EĽRO vystúpilo takmer 30 folklórnych súborov. Medzi jedným z nich bol aj český folklórny súbor Jitřenka. „Nie sme tu vôbec po prvýkrát, ale prišli sme tu už tretí krát. Prišli sme k vám z Pardubického kraja, z obce Dolní Černá, kde už skoro tridsať rokov tancujeme. Predstavíme vám tance z východných Čiech, typické tance ako sú mateníky, vrták, mazuru a podobne a k tomu ešte pásmo, ktoré sme nazvali Tanec o vrkoč. Folklór je nielen o tancovaní, ale je to aj o speve a stretávaní sa, o poznávaní histórie a to si myslím, že je také komplexné a pestré,“ povedala Ivona Rybová z Jitřenky.

Kežmarský folklórny súbor Magurák má dlhoročnú tradíciu. Svoje vystúpenie predviedli počas sobotňajšieho programu.„Sme domáci, hrdý folklórny súbor Magurák z Kežmarku. Na EĽRO sme si ako tradične pripravili všetko – goralskú kompletnú zostavu, pretože pochádzame odtiaľto a reprezentujeme tradície Goralov spod Tatier. Ždiarsky goralský nádherný kroj, ktorý nosíme s noblesou a s hrdosťou, pretože kroj je kultúra a tradícia starých a prastarých rodičov, ktorá nikdy nevymizne. Je to tradičný goralský kroj, ktorý tvorí ľanová košeľa, lajblík, sukňa, zástera a spodnička, ktoré sú všetko z prírodného materiálu. Typickým ždiarskym prvkom vydatých žien je čepiec a čiapka,“ povedala členka súboru Danka Levocká.

Zoskupenie mladých hudobníkov Čendéš, predtým známe ako Rusín čendéš orchestra, vznikol v lete roku 2011. Hlavnou myšlienkou je interpretácia rusínskeho folklóru netradičným spôsobom. Preto vo svojej hudbe spájajú prvky ľudovej, klasickej a populárnej hudby balkánskych rytmov, či džezu. „Práve tá rusínska pieseň je charakteristická pre nás, pretože všetky sú buď ľudové prerobené rusínske piesne, alebo máme aj niektoré autorské a poloautorské, pretože niečo je ľudové a niečo je dokomponované,“ povedal René Bošeľa z kapely Čendéš.

„Koncert sme vyskladali tak, aby sme rusínsku kultúru predstavili na medzinárodnej úrovni a oslovili aj poslucháčov, ktorí takýto štandardný folklór nepočúvajú. Mám tento festival veľmi rád, pretože to bol prvý festival, kde som išiel pred trinástimi rokmi s mojou priateľkou, teraz už manželkou. Vždy som tu rád chodil, najmä kvôli remeselnej časti,“ povedal Peter Šipula z  kapely Čendéš.

V posledný deň festivalu vystúpil so svojim programom SĽUK a ľudová hudba Stana Baláža.

Ku kráľom remesla pribudol Vladimír Makara

Tento rok sa korunovácia kráľa začala netradične. Na pódiu sa ocitlo niekoľko kráľov remesiel, ktorí tento prestížny titul získali v predchádzajúcich ročníkoch. Primátor mesta a riaditeľ festivalu v jednom im poďakoval a obdaroval ich dreveným anjelom, symbolom nášho mesta. Tridsiatym kráľom remesla sa tento rok v Kežmarku stal domáci remeselník Vladimír Makara, zástupca cechu obuvníkov. „Prekvapilo ma to, aj som tu od roku 2005 – 2006 ôsmy alebo deviaty krát. Chodievam tu a je to dobrá akcia. Každý rok tu so mnou poctivo stojí a pomáha mi moja žena. Manuálne nie, ale psychicky. Je to moja opora,“ povedal novovymenovaný kráľ remesla Vladimír Makara.

„Boli sme prekvapení a teraz sme šťastní. Ja nemám slov. Každý deň keď manžel odchádza do práce, tak obdivujem jeho zručnosť, ktorú do tej práce dáva. Keby nebolo srdca k tradíciám, tak asi by to ťažko niekto zvládol. Lámala som ho niekoľko rokov na iný sortiment, ale potom som pristúpila na to, že radšej som si aj ja obula tie turistické topánky,“ povedala Hilda Makarová, manželka kráľa remesla.

Jubilejný 30. ročník očami primátora

„Môžem povedať, že 30. ročník nám dopadol úspešne. Prialo nám počasie, takže ďakujeme všetkým a pánu Bohu, že nám takto doprial. Predstavilo sa 106 stánkov, viac ako 370 remeselníkov, mali sme tu viac ako 1000 účinkujúcich a môžem povedať, že sobotu, ktorú sme mali, mali sme najúspešnejšiu v celej histórii z pohľadu návštevnosti.  Prišlo tu takmer 50-tisíc návštevníkov  obdivovať remeslá, tanec, hudbu, spev a aj mesto Kežmarok ako historické, moderné a dynamické mesto. Treba povedať, že 30. ročník sme mali špeciálny, lebo sme sa venovali všetkým remeslám, takže aj všetci králi remesiel, ktorí mohli, tak nám prišli a boli aj ocenení. Tak isto sme ocenili aj tých, ktorí pridali svo,ju ruku, aby vôbec sme mali 30 ročníkov EĽRO a korunovali sme nového kráľa, pretože prebral žezlo do ďalšieho 31. ročníka. Inšpiroval nás v mnohom aj tento ročník a teším sa, že ľudia prišli a podporili nás a hlavne že podporili remeselníkov, pretože oni to vyrábajú a pracujú, aby to ukazovali nielen nám na festivaloch, ale aby mali mladých nasledovníkov a tým predali svoje remeslo, ktoré dúfam raz bude mať zlaté dno a remeselníci budú vážení ľudia,“ povedal na záver festivalu Ján Ferenčák, súčasný primátor mesta Kežmarok a riaditeľ festivalu EĽRO, ktorý sa počas troch festivalových dní zhostil aj úlohy historického richtára.

Zdroj: Kežmarská televízia, prepis: Marián Barilla