Aktuality

Kežmarskí štúrovci

Uplynulý 57. Literárny Kežmarok v roku 2022 bol spojený s menami básnikov Sama Chalupku, ktorého 210. výročie narodenia si pripomíname a súčasne aj s menom Janka Kráľa, ktorý sa narodil presne pred 200 rokmi.

Žiaľ, práve o týchto dvoch poetoch a ich pobyte  v Kežmarku vieme veľmi málo, a preto sa podujatie venovalo aj ďalším kežmarským študentom prvej polovice 19. storočia, ktorí sa taktiež zaradili k štúrovskej generácii.

Štúrovci predstavovali hlavný prúd slovenského národného hnutia. V období stále silnejúcej maďarizácie požadovali suverenitu slovenského národa, chceli mať možnosť používať slovenčinu na svojom území ako úradný jazyk, požadovali slovenské školstvo a podobne. Snažili sa slovenský národ pozdvihnúť z letargie, z nezáujmu o kultúru a historické dedičstvo.

Básnici a prozaici, ktorých poznáme ako štúrovcov, nie sú spojení len so štúdiami  v Prešporku – dnešnej Bratislave.  Študovali a svoje slovenské povedomie získavali aj v iných mestách, kde sa nachádzali evanjelické lýceá. Lýceum sa skladalo z 8triedneho gymnázia a vyšších akademických tried, bez absolvovania ktorých nebolo možné pokračovať v univerzitných štúdiách. Na území Slovenska existovali štyri lýceá – v  Kežmarku, Bratislave, Levoči a Banskej Štiavnici, v Prešove bolo evanjelické kolégium tiež na úrovni lýcea. Spomínané mestá boli národnostne rôznorodé.  Tak to bolo aj v Kežmarku. Hoci obyvateľstvo bolo v prevažnej miere nemecké a ostatné národnosti tvorili len menšinu, škola poskytovala mládeži vzdelanosť bez rozdielu národnosti a bez rozlíšenia náboženskej príslušnosti. Kežmarské lýceum existovalo v rokoch 1787 – 1852. Pre vyššie akademické triedy na kežmarskom lýceu bola roku 1787 založená katedra filozofie, roku 1801 vznikla katedra teológie, roku 1805 vznikla prvá a roku 1846 druhá katedra práva.

Na začiatku 19. storočia sa začali študenti rôznych národností združovať do spoločností, v ktorých si rozširovali svoju vzdelanosť. Okrem latinskej, nemeckej, srbskej a maďarskej vznikla roku 1824 slovenská spoločnosť ako prvá svojho druhu na území Slovenska. Spoločnosť viedli postupne slovenskí profesori Ján Benedikti, Matej Slavkovský a napokon ten najznámejší – Karol Kuzmány, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. K najaktívnejším členom slovenskej spoločnosti patrili budúci literáti a štúrovci Samo Tomášik, Jozef Srenka, zrejme aj Daniel Lichard a Ctiboh Zoch. Cieľom spoločností bolo cvičiť sa v materinskom jazyku.

Samo Chalúpka

(27. február 1812 Horná Lehota – 19. máj 1883 Horná Lehota) v Kežmarku študoval v najnižších triedach lýcea v rokoch 1822 – 1824 v čase, keď tu pôsobil jeho o 21 rokov starší brat Ján Chalupka, profesor a rektor lýcea. Samov životopis napísal Ján Maliak. Uvádza: „Výtečný učbár a pedagóg Ján Blahoslav (Benedikti) otvoril mu bránu do svätine klasickej spisby a učil ho poznávať a cítiť jej krásy. Lež žiadnemu zo svojich učiteľov nie je Samko zaviazaný toľkou vďakou ako profesorovi Slavkovskému. On zaopatroval ho knihami, a to knihami slovenskými, dopomáhal mu ku známosti národov slovanských a nikdy mu nedal inú knihu do ruky, kým mu nevyrozprával Samko obšírne obsah prečítanej knihy. Samko, dychtiaci po samovzdelaní a úchvatne zháňajúci sa po knihách, čítal pozorne, rozvažoval, rozmýšľal o tom, čo čítal, lebo neznal väčšej pokuty, ako by bola tá, ak by mu jeho milovaný profesor bol odoprel novú knihu. Slavkovský ukázal Samkovi cestu ku samovzdelávaniu a ku slavianskému povedomiu, dajúc jeho životu smer, od ktorého sa potom neuchýlil nikdy.” Literárna činnosť Sama Chalupku v Kežmarku nie je známa. Odtiaľ prešiel do Rožňavy a napokon na lýceum do Bratislavy, kde sa zapájal svojou tvorbou do študentskej slovenskej literárnej spoločnosti. Teológiu ukončil vo Viedni. Bol farárom v Chyžnom, Jelšavskej Teplici a Hornej Lehote. V roku 1830 sa zúčastnil povstania v Poľsku, ktoré sa snažilo o obnovu rozdrobeného štátu. Aj všetky jeho verše, hoci vytvoril len jednu jedinú básnickú zbierku Spevy Jána Chalupku (1868), vyjadrujú túžbu po spravodlivosti a rovnosti medzi národmi.

Slovenskú študentskú spoločnosť nahradil podobne ako na iných lýceách Ústav reči a literatúry československej – v Kežmarku vznikol 24. októbra 1838. Jeho úlohou bolo „ve slovenčině se cvičiti”, predkladať vlastné práce, posudzovať ich, recitovať, upevňovať národné povedomie. Lenže slovenčina ešte uzákonená nebola, študenti písali „československy“. Veľká nádej pre Slovákov svitla v roku 1840, keď sa na kežmarskom lýceu uprázdnila katedra teológie, na ktorú bol zvolený a rektorom lýcea Benediktim pozvaný samotný Ľudovít Štúr. Jeho príchod by bol býval posilou pre rozvoj národného života a slovenských snáh nielen v Kežmarku, ale na celom Spiši. Správa o jeho  pozvaní sa rýchlo rozšírila po školách na Slovensku a študenti sa chystali húfne sťahovať do Kežmarku. Avšak Štúr pozvanie odmietol a začal učiť na lýceu v Bratislave.

V roku 1842 vyšiel prvý ročník almanachu Nitra – jeho vydavateľom bol blízky priateľ Ľudovíta Štúra Jozef Miloslav Hurban. Predplatilo si ho okolo 500 Slovákov, Čechov, Srbov, Rusov atď. Z Kežmarku si ho objednala nielen knižnica Ústavu reči a literatúry československej, ale aj dvadsať študentov, napr. Janko Kráľ, Ľudo Gáber – Lovinský, Peter Bohúň – neskôr známy maliar, aj profesor teológie  Lörinček, ktorý nastúpil namiesto Štúra.

Janko Kráľ

(24. apríl 1822 Liptovský Mikuláš – 23. máj 1876 Zlaté Moravce) prišiel do Kežmarku z levočského lýcea. Na kežmarské lýceum sa zapísal 31. augusta 1841 ako 19 ročný mladík – presný zápis sa zachoval dodnes v matrike lýcea. V Kežmarku študoval len v jednom školskom roku 1841 – 1842, a to v treťom ročníku teológie, hoci skôr by sa predpokladalo, že bude študovať právo. Kráľ prišiel do Kežmarku ako uvedomelý slovenský študent, bol nielen predplatiteľom almanachu Nitra, ale horlivým čitateľom kníh z knižnice Ústavu, torzo sa zachovalo dodnes v lyceálnej knižnici – najväčšej školskej historickej knižnici v strednej Európe. Je pravdepodobné, že Kráľ bol aj členom Ústavu, avšak zoznam členov a zápisnice z tých čias sa ešte nenašli. V druhom ročníku Nitry, ktorý vyšiel roku 1844 už v štúrovskej slovenčine, má uverejnených najviac zo  všetkých autorov – až osem básní, z nich najznámejšie ešte aj dnes sú: Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Zverbovaný, Moja pieseň atď. Kráľa pre jeho zaujímavú povahu nazývali priatelia aj divným Jankom…

Z Kežmarku prešiel Kráľ do Bratislavy, kde sa stal jedným z blízkych priateľov profesora lýcea Ľudovíta Štúra, ba údajne istý čas u neho aj býval, hoci neraz sa chlapsky povadili. Štúr roku 1844 musel miesto profesora opustiť a vtedy odišlo na protest 13 študentov z Bratislavy do Levoče. S protestujúcimi odišiel aj Kráľ, ale na údiv ostatných ostal v Liptovskom Mikuláši a do Levoče už neprišiel. Kráľ sa začal venovať právu, pracoval ako praktikant v advokátskej kancelárii v Pešti.

Kráľ vo svojich veršoch bol priamy, revolučný, vyzýval slovenský ľud do vzbury. Je považovaný za najrevolučnejšieho básnika štúrovskej generácie, ktorý burcoval nielen slovami, ale aj skutkami. Počas revolúcie 1848/49, ktorá zachvátila skoro celú Európu, vstúpil do slovenského dobrovoľníckeho zboru, kde bol kapitánom. Bol dokonca odsúdený na smrť, ale akoby zázrakom šibenici unikol. Právu ostal verný až do smrti v rôznych funkciách a na rôznych miestach Slovenska. Naposledy pracoval v Zlatých Moravciach ako prísažný pravotár. Mal obrovské jazykové znalosti – vedel po nemecky, maďarsky, latinsky, poľsky, česky, rusky, srbsky, francúzsky, anglicky…  Jeho životnou tragédiou bolo, že ako veľký Slovák si vzal za manželku Maďarku a postupne sa odrodili aj jeho deti.

Po revolúcii 1848/49, ktorá definitívne likvidovala poddanstvo a feudálne vzťahy, boli akékoľvek národnostné študentské spolky zakázané, ba istý čas sa nevyučovalo ani na kežmarskom lýceu. Po tomto období sa slovenskí študenti organizovali už len tajne a v súkromí.

Nora Baráthová