Aktuality

Literárny Kežmarok je najstaršou nepretržite sa konanou slovenskou literárnou súťažou mladých a detských začínajúcich autorov nielen zo Slovenska, ale aj z území, kde žijú zahraniční Slováci. Minulý rok podujatie sprevádzala novinka – vytvorenie roly ambasádora(ky), čo sa u priaznivcov súťaže stretlo s pozitívnou odozvou. Organizátori sa preto rozhodli v novej tradícii pokračovať. Ambasádorkou 57. ročníka sa stala slovenská herečka Lucia Hurajová.

Hoci si aktuálne dosť pracovne vyťažená, keď prišla ponuka stať sa ambasádorkou Literárneho Kežmarku (LK), ani na chvíľu si neváhala. Čo rozhodlo?

Úprimne ma potešilo, že som sa do výberu vôbec dostala a bola organizátormi na túto rolu vybraná. Myslím si, že ide o naozaj prestížne podujatie, v rámci ktorého sa majú mladé talenty šancu prejaviť, navzájom sa spoznať a niečo sa naučiť. Stretáva sa tu nesmierne veľa zaujímavých hostí. Či už tých, čo robia porotcov, alebo takých, čo tam prídu a vedú diskusie a debaty. A to je niečo veľmi vzácne.

V čom vidíš najväčší význam takýchto súťaží aj v dnešnej technicky pokročilej dobe?

Jedna vec je doba a jej pokrok, ktorý je veľmi dôležitý a netreba ho ignorovať. Ja sama som človek, ktorý vníma všetky nové technológie ako nápomocné. V telefóne mám napríklad rôzne aplikácie, ktoré sa týkajú aj literatúry. Jednou z nich je GoodReads, kde získavam tipy na dobré knihy od svojich známych, takže pokrok neodsudzujem, práve naopak. Využívam ho na to, aby som isté veci dosiahla o niečo jednoduchšie. Ten najväčší význam takýchto súťaží zase vidím v tom, že sa medzi sebou stretnú ľudia, ktorí si vedia porovnať, na čom pracujú, vedia si tie svoje myšlienky nejakým spôsobom zrovnať, stretnúť sa v nich, možno sa v nich aj posunúť ďalej. A stretávajú sa tam rôzne generácie ľudí, takže starší majú šancu ovplyvniť mladších a naopak. A myslím si, že v tom je ten najväčší význam.

Máš nejaké skúsenosti s tvorivým písaním?

Podelím sa s vami o jednu moju osobnú skúsenosť. Mala som prednedávnom napísať esej na tému „Ako byť lepším“ a musím povedať, že som mala pred touto úlohou nesmierny rešpekt, pretože pre mňa to, čo po vás ostane napísané, sa akoby nikdy nezmaže. Preto si vždy dávam pozor na písanú formu už čohokoľvek. Či je to post na sociálnych sieťach, list napísaný rukou, alebo pohľadnica, ktorú niekomu odošlem z cudzej krajiny. Ten rešpekt mi zároveň pripomenul časy, keď som písala svoje prvé slohy. Musím povedať, že dnes som omnoho opatrnejšia. Vtedy som sa do toho púšťala s väčšou vervou a mala som to rada, lebo slovenčina bol môj najobľúbenejší predmet. Môj syn, ktorý má 9 rokov, mal prednedávnom napísať čitateľský denník. A hoci je to pre neho veľmi prirodzené – s manželom deťom každý večer čítame rozprávku a sme doma knihami obklopení – mamička musela pomôcť. Vo mne sa vtedy zobudila všetka ambicióznosť a denník sme spolu napísali tak, že ho pani učiteľka ukázala pred celou triedou a pochválila ma (smiech). Takže si myslím, že čo sa týka písania, minimálne obsahov kníh, som celkom zdatná.

Ty sama knihy nepíšeš, ale nesmierne rada ich čítaš. Pomerne často dokonca riadky poézie a prózy čítaš aj iným. Čo ťa pri tom napĺňa?

Sama zatiaľ knihy nepíšem, pretože mám pred tým veľký rešpekt a myslím si, že k tomu treba aj relatívne veľa času. Keďže mám v súčasnosti tri malé detičky, ktoré dosť zásadne berú moju pozornosť, v tom najlepšom slova zmysle, tak ak by som sa niekedy odhodlala nejakú tú knižku napísať, bude to v čase, keď už naozaj budem sedieť v domčeku pri mori a pozerať sa na príliv a odliv, čiže v čase, keď ma moje deti nebudú už tak aktívne potrebovať. Ak by som ale dnes mala hľadať tému, o čom by som písala, určite by sa viazala k súčasnosti. Dôvod, prečo mám ja rada knihy a pre ktorý rada čítam aj pre iných ľudí, je práve to, že máme šancu si vymieňať energiu tu a teraz, šancu v tom nájsť spoločný pocit, ktorý nás spája. V tom vidím ja veľký zmysel pre ľudstvo. To je naša jediná záchrana – kultúrne sa rozvíjať tak, aby tí, pre ktorých to má zmysel, stáli pri sebe. Najmä myšlienkami.

Máš nejaké tipy, ktoré by mohli pomôcť mladým spisovateľom? Či už začínajúcim, alebo zbehlým, keď nemajú alebo strácajú inšpiráciu?

Čítanie kníh určite pomáha, ale asi najdôležitejšie je pozorovať okolie. Najlepšie dlhodobo, veľmi aktívne a precízne, a aj z malých udalostí si vytvoriť niečo, čo u vás v rámci dňa bude rezonovať natoľko, že to vo vás vzbudí nejakú myšlienku či príbeh. Osobne som človek, ktorý vie prísť do obchodu a zažiť tam neuveriteľné veci. A pritom sú to maličkosti. Takto žijem celý svoj život. Nechávam sa prekvapovať na stretnutiach s ľuďmi tým, čím žijú, a nechávam sa tým do istej miery ovplyvňovať. Minimálne natoľko, že keď večer prídem domov, dokážem z toho vyrozprávať celé príbehy. Či už mojim deťom, manželovi, alebo rodičom.

Literárny Kežmarok je každoročne venovaný významnému výročiu, ktoré sa najčastejšie spája so slávnymi študentmi a profesormi kežmarského lýcea. Tohto roku bude venovaný 200. výročiu narodenia Janka Kráľa, 210. výročiu narodenia Sama Chalupku a štúrovcom v Kežmarku. Aký máš vzťah k našim romantikom a máš medzi nimi obľúbeného autora?

Okrem Sládkoviča, ktorého mám rada vďaka jeho Maríne, a ktorý má v súčasnosti veľmi pekné múzeum v Banskej Štiavnici, v mojom obľúbenom meste, ako dieťaťu sa mi najviac páčil Janko Kráľ. Bol z nich najbojovnejší, dynamický a temperamentný. Aj preto mi bol blízky. Nehovoriac o tom, že jednou z vecí, ktorá je o ňom známa, je, že napísal báseň Duma bratislavská. Toto dielo bolo prvýkrát napísané v štúrovskej slovenčine a to je niečo, čo je dôležité pre rozvoj slovenčiny, rozvoj našej kultúry, niečo, čo neodmysliteľne patrí k našej histórii. Napokon Literárny Kežmarok je tiež takou kolískou akejsi obrody a neustále sa rozvíjajúcej kultúry Slovenska.

Čo by si odkázala mladým autorom, ktorí by sa možno aj chceli zapojiť do súťaže LK, ale ešte stále váhajú?

Neváhajte, nič nemôžete stratiť. Aj keď sa vám to teraz nezdá, každý, aj ten najmenší pokus, je vždy dobrý. Keď človek nič neskúsi, nič nezažije. A potom prídete na to, že v živote vás budú čakať náročnejšie skúšky. A na tie budete potrebovať omnoho viac odvahy.

Barbora Sosková

Lucia Hurajová, ambasádorka Literárneho Kežmarku
Lucia Hurajová sa narodila sa v roku 1976 v Bratislave. V rokoch 1997 až 2001 študovala na katedre herectva Vysokej školy múzických umení v Bratislave v ročníku Božidary Turzonovovej a v rokoch 2009 až 2013 absolvovala doktorandské štúdium v odbore divadelná veda. Počas štúdia herectva na VŠMU absolvovala ročnú stáž v Paríži na Conservatoire National Supérieur d´Art Dramatique (CNSAD). Po štúdiu ostala ako herečka v slobodnom povolaní. Stala sa kmeňovou členkou Túlavého divadla, v ktorom pôsobí dodnes. Hosťovala aj v mnohých inscenáciách iných bratislavských divadiel, ako napr. v Divadle GUNAGU, Divadle Aréna, v Štúdiu 12, ktoré pôsobí pri Divadelnom ústave, v Divadle Nová scéna, v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave alebo v Štúdiu L+S. Účinkovala vo viacerých slovenských a českých filmoch, televíznych seriáloch, v rozhlasových hrách a rovnako aktívna je aj v dabingu. Ako recitátorku ju možno často vidieť v rámci projektov spojených s literatúrou (predovšetkým na medzinárodnom festivale Ars Poetica, Noc literatúry a pod.)