V roku 1938 žilo v Kežmarku cez tisíc Židov, po vojne ich ostalo už iba 95. Dejiny písané krvou nevinného národa si pripomenula výstava Židovský Kežmarok vo výstavných priestoroch múzea na ulici Dr. Alexandra 11 v Kežmarku.
Fašizmus a druhá svetová vojna urobili koniec spolunažívaniu medzi židmi a ostatnými obyvateľmi. Židovský kódex, ktorý 9. septembra 1941 schválil slovenský parlament podľa vzoru norimberských zákonov, židovskú situáciu navždy zmenil. „Židovská náboženská obec v Kežmarku vznikla v roku 1852, mala len 19 členov a na jej čele stál obchodník Roth,“ priblížila dejinný kontext na začiatku vernisáže Židovský Kežmarok riaditeľka múzea Erika Cintulová. O tri roky neskôr vznikla v Kežmarku židovská škola, v rokoch 1881 až 1882 bola postavená synagóga, potom rituálne kúpele a cintorín. Rovnako vznikalo aj niekoľko židovských spolkov vrátane viacerých dobročinných.
S represáliami sa začalo v Kežmarku ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Počas židovského sviatku šabat 5. novembra 1938 vyhnali členovia Hlinkovej gardy všetkých židov zo synagógy. Po vyhlásení samostatnej Slovenskej republiky, ktorá sa stala satelitom Nemeckej ríše, vyšlo 18. apríla 1939 vládne nariadenie o vymedzení pojmu „Žid“ a usmernení počtu Židov v niektorých slobodných povolaniach. Od marca 1942 sa začala deportácia Židov do koncentračných táborov. Z Kežmarku odišiel prvý transport mladých dievčat a žien podľa kroniky miestnej železničnej stanice dňa 28. marca 1942.
Spojenie obrazov výtvarných umelcov z občianskeho združenia K-ART Košice a informačných panelov Múzea Kežmarok pripravilo mimoriadne pestrý zážitok pre záujemcov. Bohatú textovo-obrazovú informáciu o Židoch v Kežmarku pripravil historik Vladimír Ševc.
Vystavované diela približujú židovskú kultúru. Na jednom z diel návštevníci mohli vidieť židovský chrámový svietnik, známy ako menora, ktorý má 7 ramien, a aj iný svietnik (chanukija), používaný počas Sviatku svetiel (Chanuka), ktorý však má ramien až osem, aby sa postupne počas ôsmich dní sviatku mohlo zapáliť vždy jedno svetlo. Medzi exponátmi sa nachádza aj nenápadná vitrína so židovskou modlitebnou knihou a obalom na modlitebný šál (talit) s monogramom SG, je to majetok nebohého Šaula Gassnera, ktorý v tomto dome, ktorý dnes slúži ako múzeum, býval až do svojej deportácie. Ako skoro jediný z rozvetvenej rodiny prežil holokaust a vrátil sa do Kežmarku po 55 rokoch z Izraela, kam musel odísť do exilu. Pohľad na štvavú protižidovskú kampaň na stránkach novín Der Stürmer v nejednom návštevníkovi výstavy vyvolá otázku, či tohto zverstva mohli byť ľudia schopní.
Inšpirátorkou a spoluorganizátorkou tohto projektu je aj kežmarská rodáčka žijúca v Košiciach PhDr. Jana Teššerová, ktorej rodičia zažili prenasledovanie na vlastnej koži: „Keď moji rodičia opustili úkryt – ako vraveli „bunker“ – bol koniec januára, mimoriadne tuhá zima, vysoký sneh, mamička mala len papuče a šaty, v ktorých sa v lete ukryla, Budzákovci im dali deku a teplú bielizeň, aby prežili.“ Teššerovej rodičia boli veľmi chorí, keďže dlho boli v tme, nevedeli prispôsobiť svoj zrak dennému svetlu, trpeli pocitmi strachu a neistoty, ťažké zdravotné problémy mala predovšetkým jej mama. Nevedeli, čo sa stalo s ich rodičmi, súrodencami a s ďalšími členmi rodiny. Výstava potrvá do 13. marca a návštevníci na nej môžu vidieť obrazy rôznych zákutí Kežmarku.
Ondrej Miškovič
