Aktuality

Židovský cintorín ukrýva nezabudnuteľné osudy

Svet si deviateho septembra pripomína Deň obetí holokaustu a rasového násilia. Ten odkazuje na historickú udalosť – prijatie tzv. Židovského kódexu. V rámci podujatia Dni židovskej kultúry v Kežmarku si pamiatku obetí na židovskom cintoríne pripomenuli účastníci prehliadky s odborným výkladom.

Na území Slovenska sa celkovo nachádza 693 židovských cintorínov. Miesto posledného odpočinku zosnulých zo židovskej náboženskej obce nachádzame aj na Spiši. Okrem Kežmarku sú umiestnené v obciach Spišská Belá, Slovenská Ves a dva sú v Huncovciach. V súčasnosti sú cintoríny zväčša v zlom stave, no po výraznej rekonštrukcii je ten v Kežmarku považovaný za najupravenejší židovský cintorín na Slovensku. Od roku 2000 je evidovaný ako národná kultúrna pamiatka.

„Tento cintorín vznikol v roku 1873. V matrike pochovaných je z toho roku už záznam, ale náhrobok sme nenašli,“ tvrdí Mikuláš Lipták, odborník na židovskú kultúru. Má pôdorys v tvare lichobežníka s rozmermi 50 x 60 metrov. 555 náhrobkov je rozdelených v pravidelných 25 radoch. Keďže ide o ortodoxný cintorín, ženskú pravú časť tvorí 259 a mužskú ľavú časť 296 náhrobkov. Takmer 40 je bohužiaľ nečitateľných.

Najvýznamnejšou osobnosťou pochovanou na tomto cintoríne je zaiste prvý kežmarský rabín Abrahám Grünburg. „Z Miškovca prišiel ako hlavný rabín oblasti okolo Kežmarku. Máme tu pochovaných zaujímavých ľudí, ale on urobil najväčší kus práce,“ konštatuje Mikuláš Lipták. V meste založil vyššiu školu pre rabínov, v ktorej študovalo približne 50 študentov. S ich pomocou vytvoril súpis 3 200 židovských detí, ktoré sa za 50 rokov narodili na Spiši. Počas jeho pôsobenia (1876 – 1918) sa vystavala aj reprezentačná synagóga.

Márk Szántó spočinul pod najvyšším a najdrahším zachovaným náhrobkom. Ako právnik patril v Kežmarku ku mestskej honorácii. Mal s manželkou jedinú dcéru Editu, ktorú veľmi zasiahla náhla smrť otca. Spolu s manželom neskôr zomreli v koncentračnom tábore a zanechali po sebe iba 14-ročnú dcéru Katarínu. Písala si denník adresovaný formou listov otcovi, o ktorom nevedela, že zahynul. Prežila Osvienčim a iné tábory smrti. Neskôr denník preložila z maďarčiny do češtiny a vydala pod názvom Jsem, protože musím (2008). Dielo zachytáva aj obdobie pred druhou svetovou vojnou, keď žila na Slovensku v židovsko-maďarskej rodine.

Patrícia Rozgonyiová