Futbalový štadión pri Tatraľane v Kežmarku v povojnových rokoch bol plný fanúšikov a mesto bolo vtedy svedkom zápasu, na ktorý sa dodnes spomína.
Iskra, ktorú nazývali predtým Textilka, hrala v roku 1949 či 1953 dôležitý zápas, do konca ktorého chýbalo už len pár minút a „svetelná tabuľa“, ktorú vtedy predstavoval jeden funkcionár, ktorý držal v ruke papierové tabuľky s číslami, ukazovala remízu. Dnes už nie je dôležité, proti komu sa tento zápas hral. Remíza stačila pre domácich na postup či udržanie miesta v tabuľke.
Môj otec Július Muško v tomto zápase nehral. Bol zranený. Pri hlavičkovaní lopty mu praskla koža na čele a mal na ňom niekoľko stehov. Stál pri bráne za čiarou a povzbudzoval svojich spoluhráčov, hlavne brankára. Pri ňom bol najbližšie. Všetci sa už videli ako víťazi tohto zápasu, pretože do konca chýbali len nejaké sekundy a hralo sa na súperovej polovici. No v tom sa z veľkej mely odtrhol jeden hráč a s loptou pri nohách šprintoval na tatraľanskú bránu. Brankár vedel, že je zle. Bolo na ňom, ako sa rozhodne. Buď vybehne z brány a zneškodní šancu, prípadne odkopne hráčovi loptu ešte v bezpečnej vzdialenosti, alebo bude čakať v bráne, do ktorého rohu lopta poletí. Rozhodnutie prišlo. Vybehol proti nemu, ale hráč sa nedal oklamať. Bol šikovnejší a prekľučkoval brankára. Lopta už letela plnou rýchlosťou do brány.
Na tvárach všetkých fanúšikov bolo zdesenie a stŕpnutosť, ako to dopadne. Ako aj mohlo? Protihráč pred bránou bez brankára. V tej chvíli opadla radosť z víťazstva. To bol koniec. Stŕpnutý však neostal môj otec Július. Vbehol na ihrisko do prázdnej brány a vykopol spred nej loptu, ktorú tam poslal protihráč a ktorá znamenala jasný gól, a tým zhasnuté nádeje na remízu, o ktorú v tomto zápase bojovali. Najprv nastalo veľké ticho, a po ňom z tribúny aj mimo nej neskutočný jasot, piskot, nadšenie. Nikto nepočul píšťalku rozhodcu, ktorý ukončil zápas s nerozhodným výsledkom.
Remíza, postup. Otca Júliusa odniesli domáci fanúšikovia z ihriska na pleciach. Z čela mu kvapkala krv z roztrhaných stehov. Ale stálo to za to. Víťazstvo. To sa oslavovalo do neskorej noci. Ako dopadol môj otec ďalej? Samozrejme, dostal trest. Zákaz hrať všetky zápasy do konca sezóny. Dnes by bol trest úplne iný, prísnejší a možno by sa takáto situácia ani nemohla stať. A ako dopadla Iskra Kežmarok? Určite veľmi dobre, keď mala takých obetavých hráčov, akým bol Július. A to mala.
Marianna Šterbáková, foto: archív Júliusa Muška.
