Vianoce sú považované za najkrajšie sviatky v roku. Pre kresťanov majú aj hlboký duchovný význam a pripomínajú nám narodenie Spasiteľa. Platí to aj dnes? Odpoveď som sa vybral hľadať do minulosti.
Písal sa rok 1953, a to ešte nik netušil, že jedného dňa budem na svete. Z toho obdobia sa zachovala fotografia a v mojej pamäti príbeh, ktorý som počúval ako dieťa od babičky. Počúval som o tom, aká chudoba bola po vojne a napriek tomu bývali bohaté Vianoce. Nerozumel som tomu, ako mohli byť bohaté, keď darčekom pre každého bolo jabĺčko a jeden pomaranč pre celú rodinu. Nechápal som, načo sa schádzala celá rodina pod veľkým vyzdobeným stromčekom, keď nebolo čo rozbaľovať.
Možno som rozprávaniu babičky nerozumel, lebo som bol maličké dieťa. Jasne si však spomínam na Vianoce z roku 1979. Stromček bol veľký, aj sladké salónky na ňom viseli. Či som mal pod stromčekom darčeky, to už neviem. Bol tam však môj starší brat a ja som sa cítil šťastne. Vtedy som ho ešte nevnímal, ako veľký dar, ktorým mi je. O rok neskôr bol stromček menší, no pribudla k nám tá najlepšia sestra na svete.
A potom prichádzali ďalšie a ďalšie Vianoce. Stromček bol čoraz menší a pod ním pribúdali hračky, oblečenie a všeličo iné. To som už bol vo veku, kedy som kládol veľa otázok. Veľmi ma zaujímalo, ako je možné, že po zazvonení na zvonec sa stromček rozžiari a je pod ním kopec darčekov. Odkiaľ sa tam nabrali? Kto ich tam dal? Odpovede boli rôzne. Raz ich priniesol dedo Mráz, inokedy Ježiško. Uveril som tomu, čo som počul.
Ako pribúdali Vianoce, tak mi pribúdali aj roky a s nimi aj rozum. Bolo ho však stále málo, a preto som okúsil chuť nezbedníctva. Stváranie vylomenín v adventnom čase sa mi spájajú s ráznymi upozorneniami, že ak nebudem poslušný chlapec, dedo Mráz ani Ježiško mi pod stromček nič neprinesú. V duchu som prosil o to, aby už boli Vianoce, lebo neviem vydržať byť dobrý tak dlho. Stále som však veril, že darčeky prináša niekto tajomný.
Zlom nastal, keď som v istý decembrový deň náhodou objavil zabalené darčeky v skrini. Došlo mi, že roky som bol klamaný. Nenosil ich dedo Mráz ani Ježiško. Ale čo na tom? Veď som niečo dostal a to bolo fajn.
Vianoc naďalej pribúdalo a sám som prebral úlohu deda Mráza a Ježiška v jednom. Zadovážil som si maličký stromček. Samozrejme už bol ozdobený, aby som s ním nemal veľa práce. Viac pozornosti som venoval nákupu a baleniu darčekov. Pri malom stromčeku sa zdali balíčky tak veľké! Dokonca aj obdarovaní mali radosť, len v mojej duši zívalo prázdno. Nechápal som to, veď som sa tak snažil nakúpiť drahé darčeky…
V ďalších rokoch som prestával mať rád Vianoce. Stromček sa nezmenšoval, lebo som mal ten najmenší, aký sa dal zadovážiť. Dokonca jeden rok som aj ten nahradil len zelenou vetvičkou vo váze. Jediné, čo pribúdalo bolo sklamanie. Nikto neveril, že darčeky priniesol dedo Mráz, či Ježiško. Klamať sa už neoplatilo. Nebolo komu. Naozaj?
Neskôr som dostal nápad. Načo klamať druhých, keď môžem sám seba? O malý stromček s veľkými darčekmi už nik úprimne nestál. Tak načo prežívať Vianoce doma? Veď sú aj iné stromy, než tie Vianočné. Čo tak naplniť dušu na Vianoce pokojom a šťastím pod palmami? Čo tak vymeniť adventnú hudbu za šum teplého mora? Také Vianoce mi predsa musia priniesť to, čo si žiada duša. Či nie?
Asi som vybral zlú destináciu. A možno som mal palmu ozdobiť, aby som cítil to, čo vtedy, keď som sedel s bratom pod veľkým stromčekom, pod ktorým okrem nás nič nebolo. Možno by som mal do ďalších Vianoc našetriť na exkluzívnu dovolenku, kde sa personál luxusného rezortu postará o bombastickú výzdobu. Ak si potom so sebou zoberiem fotku rodiny, mal by sa očakávaný pocit naplnenosti v duši udiať.
Možno by som mal teraz pred Vianocami uvažovať nad tým, prečo v izbe niekedy stál veľký stromček a pod ním sa zišla veľká rodina, ktorá k šťastiu nepotrebovala ani tie jabĺčka, či pomaranč. Možno by som mal pouvažovať nad tým, či darčeky sú Vianoce. Či je správne klamať o tom, kto ich nosí, prípadne nedonesie, ak nebudem počas roku poslúchať.
Počul som, že Vianoce sú o pokoji a láske. Ale aj to je asi klamstvo. Prečo by som inak vnímal všeobecný zhon ozdobený šťavnatými hádkami? Kto teda klame a prečo práve na Vianoce?
Opäť hľadím na fotku z Vianoc v päťdesiatom treťom roku. Nebudem si viac klamať. Chápem, že najväčším darom Vianoc je láska v kruhu najbližších. A takýto dar sa nedá kúpiť ani zažiť v exotike. Dá sa nádherne prežiť za podmienky, že si prestanem klamať.
Jaro Šleboda – JADRO
