Aktuality

Minulý mesiac sme si predstavili fotografiu z prevozu pozostatkov Imricha Thökölyho. Tentoraz si priblížime ďalšiu fotku súvisiacu s touto veľkolepou akciou, ktorá sa konala koncom októbra 1906.

Na fotografii z prenosu pozostatkov Imricha Thökölyho sú páni odetí v kuruckých uniformách, s čiapkami zdobenými perami a s reprezentatívnymi uhorskými šabľami v rukách. U troch vidieť na rukávoch pásku s nápisom Késmárk. V druhom rade zľava stoja hlavný notár Koloman Csiha, profesor lýcea Samuel Banczik a bývalý hlavný notár István Palcsó mladší. Ten ako jediný nemá ani fúzy. Sediacimi sú riaditeľ kežmarského lýcea Zsigmund Karátsony, riaditeľ obchodnej školy Alexander Belóczy a predseda správnej rady kežmarskej banky Elemér Mattaysovszsky. Historický dojem dopĺňa maľované pozadie s motívom antického stĺpu a schodmi. Čiernobiela fotka s rozmermi 28,5 x 22,9 centimetra je nalepená na kartónovej podložke. Do zbierkového fondu bola zakúpená v roku 1970 za 25 Kčs.

Nepoznáme podrobné životopisy všetkých aktérov, takže si predstavme aspoň dvoch najznámejších. Zsigmond Karátsony (1868 – 1941) začal na kežmarskom lýceu pôsobiť na jeseň 1898, kde vyučoval latinčinu a gréčtinu. Tieto jazyky učil aj budúceho lekára a spisovateľa Ivana Stodolu. V roku 1906 ho patronát lýcea zvolil za riaditeľa ústavu, v tejto funkcii pôsobil do roku 1912. V tomto období sa gymnázium rozrástlo o ďalší trakt, v roku 1907 tu maturoval slovenský spisovateľ Martin Rázus, ktorého riaditeľ údajne chránil pred viacerými šovinistickými spolužiakmi. Po vzniku Československej republiky bol v marci 1919 prepustený zo školských služieb. Medzi jeho záľuby patrila hudba – výborne hral na husle, tiež bol členom kežmarského orchestra. Okrem toho bol inšpektor evanjelickej cirkevnej obce, pôsobil aj ako fotograf. Jeho manželkou bola Vilma Tátray, dcéra kežmarského lekára a zakladateľa Spolku spišských lekárov a lekárnikov.

Druhou významnou osobnosťou kežmarského školstva bol Alexander Belóczy (1861 – 1931). Po štúdiách v Banskej Bystrici, Lučenci a Budapešti prišiel v roku 1888 pod Tatry. Stal sa učiteľom na v roku 1887 otvorenej chlapčenskej meštianskej škole. O rok neskôr bol už riaditeľom! Vďaka kontaktom zabezpečil škole štátnu podporu a v roku 1892 otvoril aj Vyššiu obchodnú školu. Pre nárast počtu študentov presadil výstavbu novej budovy, dokončili ju v roku 1896. Umiestnenie v nej našli obe školy, viaceré kurzy či konvikt. Školská knižnica i laboratóriá boli na vynikajúcej úrovni. Popularita ústavov stúpala, takže sa musela postaviť ďalšia budova. Ešte nebola dokončená, keď vypukla prvá svetová vojna. V jej priestoroch sa zriadila vojenská nemocnica Červeného kríža a Belóczy ju aktívne podporoval. V tom čase zápasil s vyučovacím procesom. Pedagogický zbor tvorili výhradne muži, čiže mobilizácia ho preriedila. Riaditeľ väčšinu kolegov vyreklamoval, no netýkalo sa to Bartolomeja Baradlaia, ktorý padol; ani O. Prepeliczaya – ten ostal na bojiskách do konca vojny. Záver vojny bol pre Alexandra trpký. Po vzniku Československa a obsadení Spiša vojakmi prevzalo riadenie školy nové vedenie. Zo školských služieb bol prepustený, preto sa venoval miestnej politike, v rokoch 1923 – 1927 bol mešťanostom. Zvyšok života zasvätil práci na vzniku kežmarského múzea. V lete 1892 sa oženil s Idou Koromzay, dcérou továrnika Georga zo Spišskej Belej.

Vladimír Julián Ševc

Foto: Múzeum v Kežmarku