Pána dekana Kuboša som stretla prvýkrát asi pred 20 rokmi buď na nejakom sedení na Kapitule, alebo na cirkevnej škole v Kežmarku, krátko sme sa pobavili o náboženských otázkach. Druhýkrát sme sa uvideli pri oslavách 120. výročia ZŠ na Hradnom námestí. No a naša spolupráca sa začala v roku 2019, keď som viedla komisiu k 750. výročiu mesta. Chcela som tam mať aj zástupcov cirkví, tak som navrhla do komisie pána dekana s tým, že on sotva príde, má dosť inej roboty, ale niekoho určite pošle za seba. Tým viac ma prekvapilo, že sám sa stal členom komisie. Charakterizovať jeho osobnosť môžem jednoducho: pokojný, pokorný, skromný, kamarátsky, ale vie byť aj prísnejší a predovšetkým je veľmi vzdelaný. Občas nám na komisii všeličo vysvetľoval, konečne som sa dozvedela, prečo je odpust akurát v pôste, čím sme zrejme unikátni. Veľmi sa mi rátali – a nielen mne, ale mnohým – dvoje ekumenických bohoslužieb – na začiatku a na konci jubilejného roka. Pána dekana som prvýkrát počula kázať na prvom svätom prijímaní príbuznej, fíha, reku, to už je kázeň (u nás evanjelikov je centrom bohoslužieb práve kázeň a na jej počúvaní si dám záležať). A teraz „vďaka“ koronavírusu ju počúvam z baziliky občas večer, ale aj každú nedeľu hneď po našich bohoslužbách. Joj, ale bude škoda, keď pán dekan – vlastne už pomocný biskup – odíde z Kežmarku. Verím a dúfam, že raz bude ešte vyšším cirkevným hodnostárom. Zaslúžil by si to.
Nora Baráthová
Už niekoľko rokov sa každý druhý piatok viacerí kresťania stretávame pri spoločných modlitbách za naše mesto. Prirodzene sa modlievame aj za zodpovedných predstaviteľov jednotlivých kresťanských zborov. Bol som veľmi milo prekvapený, keď na takéto naše stretnutie prišiel aj brat dekan Ján Kuboš už krátko po nástupe za kňaza v našom meste.
Minulý rok sme si pripomenuli 750. výročie Kežmarku. Na začiatku a na konci roku 2019 brat dekan spolu so svojimi duchovnými kolegami pripravili dve spoločné ekumenické bohoslužby v Bazilike svätého Kríža. Boli to veľmi požehnané stretnutia, duchovne bohaté na úprimnú snahu po vzájomnom odpustení a zmierení medzi členmi všeobecnej Cirkvi Kristovej.
Som Bohu za neho Bohu vďačný, a tak sa doteraz rád v modlitbách za neho prihováram. Teším sa jeho zaslúženému povýšeniu a budem za neho prosiť Všemohúceho aj naďalej.
Mikuláš Lipták
Hovorí sa, že po šesťdesiatke je každý zodpovedný za výraz svojej tváre, lebo aj krása mladosti sa môže veľmi zaujímavo zmeniť. Tiež sa dávnejšie v niektorých spoločenstvách hovorilo, že materiálne bohatstvo je prejav požehnania. Avšak poznám veľa bohatých ľudí, ktorých som sa nikdy nevidel usmievať, nepripadali mi šťastní a skôr vo mne vzbudzovali strach. Ale sú aj ľudia, ktorí vyzerajú prísne a namrzene, ale keď sa usmejú, vtedy akoby sa otvorilo nebo.
Náš pán dekan patril k ľuďom, ktorých sa človek akosi nebojí a ktorý svojou prítomnosťou akosi priťahuje. Pri viacerých mimovoľných kontaktoch v blízkosti nášho pána dekana som vnímal jeho stále prítomný úsmev a nevdojak vo mne vzrastalo presvedčenie, že slnko z jeho tváre je odrazom jeho duševného bohatstva a prítomnosti nebies. Utvrdili mi to jeho rozhodnutia, ekumenické, ale aj občianske aktivity, ktorými bolo obohatené naše mesto. Prajeme mu, aby úsmev z jeho tváre a duše nikdy nevymizol a aby v novom povolaní naďalej svojím úsmevom sprítomňoval Božiu prítomnosť.
Milan Choma
