Aktuality

Sedem vecí o minulosti Kaštieľa Strážky

Národná kultúrna pamiatka Kaštieľ Strážky je už skoro 30 rokov vysunutým pracoviskom Slovenskej národnej galérie. V článku sme vybrali 7 zaujímavostí z minulosti kaštieľa, z ktorých väčšina nie je súčasťou lektorského výkladu. Predložené informácie vám priblížia kaštieľ z inej perspektívy, na akú ste možno zvyknutí.

V slovenských kultúrnych podmienkach sú jeho interné priestory známe predovšetkým vďaka najväčšej kolekcii diel jedného z významných maliarov stredoeurópskeho priestoru prelomu 19. a 20. storočia Ladislava Medňanského (1852 – 1919). V lokálnom prostredí Strážok najviac medzi miestnymi rezonuje meno poslednej majiteľky kaštieľa barónky Margity Czóbelovej (1891 – 1972), ktorá ostala v kaštieli až do svojej smrti v roku 1972.

 

Kaštieľ v Strážkach mal svojho architektonického predchodcu

Dnešná turistom známa renesančná pamiatka stojí na svojom mieste približne od druhej polovice 16. storočia, keď boli jej priestory pevne v rukách šľachtickej rodiny Horváth-Stansith. Prvá kamenná architektúra, situovaná v dnešnom pôdoryse kaštieľa, vznikla už približne v druhej polovici 15. storočia. Archeologické a historické výskumy preukázali, že išlo o neskorogotickú opevnenú rezidenciu. Objekt charakterom pripomínal blokovú stavbu s prízemnou hospodárskou a dvojpodlažnou obytnou časťou. V parku juhozápadne od kaštieľa následne odkryli aj základy obvodového múru, štvorcovej nárožnej veže, polkruhovej bašty a nárožnej veže. Spomenuté obranné prvky boli prepojené múrom a tvorili rozsiahly komplex, ktorého jadro tvorila spomenutá neskorogotická rezidencia (dnes západné krídlo kaštieľa).

Renesančný charakter objekt dostal za patronátu Horváth-Stansithovcov. Relatívne väčšie architektonické zásahy boli na kaštieli realizované v 17. storočí (pribudli veže, ako aj priestory dnešnej „zimnej záhrady“). Na prelome 18.  – 1 9. storočia sa architektonické zásahy prejavili predovšetkým v interných priestoroch južného reprezentatívneho krídla. Predošlé (pravdepodobne) drevené trámové stropy sa postupne nahrádzali modernejšími korýtkovými klenbami. Na nádvorí kaštieľa v jej severnej, západnej a južnej strane pribudli arkády. Pravdepodobne v druhej polovici 19. storočia (okolo roku 1860) rodina Medňanských dostavala balkón s kovovým zábradlím v novogotickom štýle spolu s oknom moderného francúzskeho typu.

 

Humanistická knižnica

Od polovice 16. storočia boli Strážky spolu s miestnym kaštieľom pevne v rukách aristokratického rodu Horváth-Stansith. Najvýznamnejší členovia tejto rodiny boli intelektuálne zameraní. Pôsobili v súdnictve, školstve či zastávali významne funkcie v rámci evanjelickej cirkvi. Dôležitým medzníkom v dejinách Horváth-Stansithovcov bolo ich priklonenie sa k protestantizmu. Gregor Horváth-Stansith (1558 – 1597) vynaložil vysoké náklady, aby založil na konci 16. storočia v kaštieli knižnicu, ktorá patrila k vynikajúcim vo vtedajšom Uhorsku. Lexikograf Ján Matej Korabinský (1740 – 1811) označil knižnicu ako „eine auserlesene Bibliotek“. O jej prvotnom rozsahu a zameraní nevieme nič. Predpokladá sa, že spočiatku obsahovala knihy starovekých, humanistických a reformačných autorov. Bližšie sa o štruktúre knižnice dozvedáme až v 18. storočí.

Najstarší zachovaný katalóg pochádza z 5. mája 1785. Jeho autorom bol spišský podžupan a majiteľ kaštieľa v Strážkach Imrich Horváth-Stansith (1737 – 1801). V strážskom kaštieli systematicky rozširoval fond knižnice a zaujímal sa aj o dianie v hudobnej oblasti. Samotný katalóg je rukopisný a jeho jazykom je latinčina a nemčina. Obsahuje 787 kníh. Ďalšie katalógy vznikli po vymretí rodu Horváth-Stansith (po roku 1801). Ich autormi boli aristokratické rody Szirmay a Mednyánszky. V súčasnosti strážsky fond obsahuje cca 8 500 kníh, z ktorých je približne polovica v nemeckom jazyku. Zastúpené sú aj tituly v latinčine, francúzštine, maďarčine či angličtine. K najvýznamnejším knihám patria „Naturae historiarum: Plínius secundus“ (1518) či „Adagiorum: Erazmus Rotterdamský“ (1574).

 

Evanjelické gymnázium

Súbežne s knižnicou Gregor Horváth-Stansith (1558 – 1597) založil vo svojom kaštieli v Strážkach v roku 1584 (niekde 1586, 1594) evanjelické gymnázium, ktoré primárne slúžilo na výchovu detí spišských šľachticov. Pri koncipovaní gymnázia sa Gregor Horváth-Stansith opieral o rady Egida Hunniusa (1555 – 1603), ktorý pôsobil ako profesor teológie na Wittenberskej univerzite. Hunnius mal na starosti aj prípravné práce na gymnáziu a neskôr na ňom pôsobil ako rektor. Školské zákony rozdeľovali strážske humanistické gymnázium na tri triedy, resp. stupne: 1. základný, 2. stredný, 3. najvyšší.

Ku všetkým boli pridelení učitelia (najskôr traja, pre každú triedu jeden). Podľa literatúry mali žiaci na prvom stupni zvládnuť základy všeobecnej gramotnosti (čítanie, písanie, základy katechizmu). Na druhom stupni si osvojovali latinskú gramatiku a na treťom základy dialektiky, etiky, rétoriky či klasickej latinskej literatúry. Vyučovacím jazykom bola latinčina a do každej z tried chodili žiaci spravidla dlhšie ako jeden rok. Vek študentov sa odhadoval od 6 do 16/17 rokov. Počet študentov, ktorí navštevovali miestnu školu, odhadnúť nevieme. Musel ale zodpovedať kapacite školy a rozdeleniu do jednotlivých tried. Na strážskom evanjelickom gymnáziu vyučovali spočiatku domáci učitelia. Neskôr Gregor Horváth-Stansith pozýval učiteľov aj zo zahraničných univerzít. Okrem zakladateľa tak pôsobilo na škole viacero známych zahraničných profesorov (napr. Albert Grawer, Mikuláš Erhard atď.). K najznámejším žiakom strážskej školy patril neskorší superintendent evanjelickej cirkvi Eliáš Láni (1570 – 1618). Po skončení štúdia a vysvätení za kňaza zostal v Strážkach a pôsobil na škole ako učiteľ (v rokoch 1594 – 1595). V rokoch 1602 – 1608 zastával funkciu turčianskeho seniora. V roku 1711 v kaštieli vypukol požiar, po ktorom sa Gymnasium Nehrense už obnoviť nepodarilo.

 

Pred rekonštrukciou mal kaštieľ viac izieb ako dnes

Po roku 1972 prešiel kaštieľ v Strážkach do správy Slovenskej národnej galérie. Po rozsiahlej rekonštrukcií boli jeho priestory otvorené pre verejnosť v máji 1991. Dnes má kaštieľ na poschodí 10 výstavných miestností, v ktorých sa (okrem iného) nachádza najväčšia kolekcia obrazov Ladislava Medňanského na Slovensku. V minulosti bol obytný komplex kaštieľa väčší. Dozvedáme sa to napríklad z popisu Imricha Czóbela počas jednej z jeho návštev v kaštieli. V roku 1898 si zaznamenal: „V miestnostiach strážskeho kaštieľa, ktoré sme s Miri a Istvánom prešli (…) sú tieto zariadené miestnosti: 1. Istvánová fajčiareň zariadená mnohými pozoruhodnými predmetmi. 2. Istvánova pracovňa a obliekareň, z ktorej sa Thökölyho dverami po točitom schodisku dalo šikovne dostať do záhrady. 3. Veľká obývačka spojená s malou balkónovou miestnosťou. 4. Salón. 5. Spálňa. 6. Mirina pracovňa s balkónom. 7. – 8. Krížom cez spálňu na malú pavlač, cez jednu miestnosť do dvoch detských izieb, z jednej vedie točité schodisko do garderóby. 9. Ladislavova izba. 10. Knižnica so 6 900 zväzkami. 11. – 12. Dve hosťovské izby. 13. — 14. Dve hosťovské izby, po šiestich schodoch sa ide hore do druhej veže. Prízemné miestnosti: 1. Veľkolepá, priestranná kuchyňa, z ktorej sa dá dostať do malej a veľkej komory. 2. Nad kuchyňou dve veľké, priestranné izby. 3. Práčovňa, jedna priestranná izba s garderóbou. 4. Veľká miestnosť – komora, z ktorej sa dá dostať do dvoch izieb, ktoré kedysi obývala vojenská stráž, dnes je plná harabúrd. 5. Dve veľké priestranné miestnosti. 6. Pri vstupnej bráne dve dobré izby.“

 

V Kaštieli Strážky pred príchodom frontu rafinovane schovali obrazy

Počas druhej svetovej vojny bol najväčšou oporou barónky Czóbelovej michalovský gróf Anton Sztáray. Pred príchodom frontu prišiel do strážskeho kaštieľa, aby odviedol barónku na jeho panstvo do Michaloviec. Margita Czóbelová však zo strachu o drancovanie kaštieľa ponuku odmietla. Bola si vedomá toho, že len svojou krehkou prítomnosťou ochráni strážsky majetok. Pred príchodom frontu jej kežmarský staviteľ Anton Makovička poradil, aby väčšinu obrazov svojho strýka Medňanského vybrala z rámov a aj podrámov a stočené ako koberce ukryla. Bývalá služobná kaštieľa v Strážkach Žofia Bednárová spomínala, že: „(…) keď sa blížil ruský front, vyrezali sme obrazy z rámov, […] zrolovali sme ich a uložili do plechových odkvapových rúr a nakoniec schovali do jám pod stupne schodov. Zvyšok malieb sme dali do ďalších dier v komíne.“ Otázkou zostáva, čo následne urobili s rámami, ktoré by prezradili prítomnosť obrazov. Diela ostali aj po roku 1945 ukryté. Kaštieľ po druhej svetovej vojne začal chátrať a posledná majiteľka barónka Czóbelová nemala dostatok síl ani prostriedkov na jeho obnovenie. Po jej smrti v roku 1972 prešiel kaštieľ do správy SNG. Následná niekoľkoročná rekonštrukcia a pamiatkový výskum odhalili „tajné“ skrýše kaštieľa. Obrazy postupne previezli do reštaurátorských ateliérov a viac ako dekádu ich reštaurovali.

 

Po roku 1948 bol kaštieľ v Strážkach útočiskom pre chudobné rodiny

Strážky boli oslobodené 27. januára 1945. Dekrét č. 104/1945 z 27. februára 1945, ktorý schválila Slovenská národná rada, riešil zhabanie nehnuteľností. Povojnová situácia a s tým spojené konfiškácie majetkov sa výrazne dotkli aj poslednej majiteľky kaštieľa v Strážkach barónky Margity Czóbelovej. Ako občianke maďarskej národnosti jej skonfiškovali pozemky, ktoré predtým vlastnila. Štát následne barónke vymeral sociálny dôchodok a boli jej ponechané dve či tri miestnosti kaštieľa. Ďalšie izby sa postupne stávali útočiskom pre rodiny, ktoré nemali vlastný dom či byt. Celý proces bol v réžii miestneho národného výboru, pričom súhlas bol podmienený (aj) „súhlasom“ barónky Czóbelovej. Na základe archívnych dokumentov bývali v kaštieli v roku 1948 tri ženy v sociálnej núdzi. V roku 1956 boli evidovaní už šiesti podnájomníci s rodinami. V roku 1959 pribudlo do jednej izby ďalších päť nových osôb. Nastúpený trend pokračoval aj v 60. rokoch 20. storočia. V roku 1964 pribudla jedna a o šesť rokov neskôr bolo registrovaných päť podnájomníkov s ich rodinami. Dolné priestory využilo miestne jednotné roľnícke družstvo, ktoré si v kaštieli zriadilo svoje sklady.

 

Priestory kaštieľa boli súčasťou francúzsko-slovenského filmu Muž, ktorý luže (1968)

Koniec 60. rokov 20. storočia priniesol v bývalom Československu natoľko priaznivú politickú situáciu, že tu medzi rokmi 1966 – 1970 vzniklo niekoľko koprodukčných filmových diel. Jedným z tvorcov, ktorý tu našiel vhodné umelecké zázemie, bol francúzsky režisér Alain Robbe-Grillet, ktorý nakrútil dva filmy – Muž, ktorý luže (1968) a Eden a potom (1970). Postapokalyptický obraz Strážok a prázdneho kaštieľa zapôsobil na režiséra natoľko, že sa na Spiši rozhodol nakrútiť svoj film Muž, ktorý luže. Režisér využil autentickosť schátraného kaštieľa a natočil modernistický film, ktorý, ako píše Petra Hanáková, „popiera konvencie pohodlného diváckeho filmu, rezignuje na dejovosť, uvádza diváka do rozpakov a vo výsledku ho dokonale metie. V labyrinte čudesného priestoru sa pohybuje hlavný hrdina (J.-L. Trintignant), manipulátor s viacerými identitami, ktorý si svojím pôvabom získava priazeň ostatných postáv.“ Film zaznamenal úspech na filmovom festivale v Berlíne, ale u nás ho postihol smutný osud, pretože skončil v trezore. Hlavným dôvodom bolo, že Robbe-Grillet výraznou extravaganciou protirečil vtedajším filmovým konvenciám a neprinášal ďalší otupujúci pohľad na „dokonalosť“ vtedajšej doby, o ktorý establišmentu išlo.

Lukáš Lisý a Maroš Bafia