Hlavným zámerom rekonštrukcie Zariadenia pre seniorov (ZPS) na Vyšnom mlyne je zvýšenie ubytovacieho komfortu obyvateľov, zabezpečenie bezbariérovosti a naplnenie legislatívy v oblasti poskytovania sociálnych služieb.
S povolením riaditeľky zariadenia sme v máji za dodržiavania prísnych protiepidemiologických opatrení navštívili ZPS. Spolu s dvomi obyvateľkami sme zaspomínali na Kežmarok z dôb nedávnom minulých.
Ilse Vojtasová
Narodila sa v Kežmarku, kde prežila celý život. V tomto roku sa dožíva úctyhodného veku 88 rokov. Najviac si z minulosti spomína na svadbu v Bazilike, ktorú mala v septembri. Všetci z rodiny boli pozvaní a prišli. „Rada som chodila tam, kde som naposledy pracovala. Bola to predajňa v Bažante naproti elektra a robila som vedúcu jedenásť rokov,“ spomína s nostalgiou Ilse Vojtasová. Chodievala na prechádzky na ulicu Starý trh, keďže blízko bola Nová ulica, kde v dome bývala.
Učila sa za obchodníčku na učňovke pri stanici. Kamarátila sa so spolužiačkou zo Spišskej Belej a navzájom sa navštevovali. Boli v triede samé dievčatá a žiadny chlapci. Spomína si na učiteľa Jendreja, ktorý vyučoval obchodné predmety. V pamäti jej utkvel zážitok z podujatia v meste. „Oslavoval sa sviatok práce a bola to veľká zábava. Tancovala som na ulici pri budove Národného výboru. V meste vtedy boli všetci. Museli sme ísť spolu s piatimi predavačkami, keďže to bol veľký obchod. Ešte sa ľudia zabávali v hájovni. Bolo to otvorené priestranstvo a hrala tam hudba. Na také akcie som chodila najradšej. Inak som na zábavy veľmi nechodila, ale vždy sa nejaké usporiadali,“ spomína Vojtasová. Celý Kežmarok je podľa nej krásny a narodil sa tu aj jej otec. Ak mali voľno, v nedeľu chodievali s deťmi na prechádzku.
Veľa sa tu podľa nej zmenilo, domy prestavali. „Spomínam si na Starý trh, kde bol najkrajší pekár Oravec,“ hovorí s úsmevom Vojtasová. Jej mama išla každý týždeň po chlieb, piekli veľmi dobre. V mladosti spievala prvý hlas v dvoch evanjelických zboroch, nôtila v nemčine a slovenčine. Jeden zbor bol spojený pre ženy a mužov. Mal približne 40 členov a spievali v oboch kostoloch, červenom i drevenom artikulárnom. Často išla s rodinou na túru do Tatier, na Popradské pleso, ktoré je podľa nej krajšie ako Štrbské.
Oľga Šoltésová
Narodila sa v roku 1944 ako štvrté dieťa na Ľubickej ceste, kde žila 17 rokov. Potom sa presťahovali s rodinou na Leninov riadok, dnes ulica Generála Štefánika. Ako sama spomína, mala veľmi pekné detstvo. „Nielen ja, ale aj celá naša generácia. Chodili sme na blízku lúku, kde sme sa naháňali a hrali na schovávačku. Stretávali sme sa s rovesníkmi z okolitých domov. Často sme sa pozerali na vojakov, ktorí chodili do neďalekých vojenských lesov. Tiež tadiaľ chodili procesie do Levoče. Priatelila som sa aj s Norou Baráthovou, ktorej strýko bol triednym učiteľom. Vďaka tomu nám prešli hocijaké huncútstva,“ oživuje z pamäti Oľga Šoltésová.
Keď vyrástli z detských topánok, chodili na korzo. Korzovalo sa od obuvi až po dnešný Hotel Hviezdoslav. „Pozerali sme, ktorý chlapec sa nám páči a naopak. Poobede v nedeľu sme šli do prírody. Bola to dobrá prechádzka od Jeruzalemského vrchu až takmer po Strážky,“ povedala Šoltésová. Robili sa tam rôzne podujatia aj zábavného charakteru. Raz sa ku dňu matiek na konci 50. rokov organizoval pochod mestom.
Rada si pripomína chvíle, kedy ako žiaci základnej školy vystupovali v Košickom národnom divadle. Hrali Včielku Bzučalku a bol to pre nich veľký zážitok. Kežmarok mal veľkú výhodu, že mal baletnú školu, kde chodila tri roky. Každý rok vystupovali pre rodičov a známych. Na záver školského roka mali vždy vystúpenie, ktoré s nimi nacvičovali učitelia. „V gymnáziu sme sa venovali divadelnému prestaveniu Dolárový strýko. Hral v ňom profesor chémie a profesorka Kevejová, zvyšok tvorili študenti. Venovala som sa taktiež spevu, po zrušení Pedagogickej školy som chodievala do školského zboru pod vedením učiteľa Končeka. Spievala som tretí hlas a príprava trvala rôzne, nacvičovali sme však celý rok. Vystupovali sme na májových oslavách a na konci školského roka,“ spomína Šoltésová.
Na otázku, či sa zmenil Kežmarok odpovedala: „Isteže sa veľa zmenilo, lebo keď som sa presťahovala, jediné sídlisko bolo v Kežmarku na Leninovom riadku. Sídlisko Sever sa vtedy iba budovalo. Rodinných domov je kdesi až za Ľubicu. Historické jadro mesta sa mne osobne vždy veľmi páčilo.“
Plány rekonštrukcie zariadenia
Rekonštrukcia bude prebiehať v dvoch etapách, na dvoch oddelenia C1 a C2. Na každom z nich sa vybudujú štyri jednolôžkové a 10 dvojlôžkových izieb, každá so samostatným sociálnym zariadením. Vybuduje sa aj nová miestnosť určená na terapie a spoločné aktivity a vzdelávacia miestnosť určená na semináre.
Patrícia Rozgonyiová
