Niekedy najmenším návštevníkom Múzea v Kežmarku rodičia hovoria, že uvidia, ako bývali princezné. Stáva sa to najmä po vzhliadnutí okázalého, bohato zdobeného nábytku. I keď v Kežmarku žiadna princezná nežila, v zbierkovom fonde múzea sa nachádza nábytok, ktorý jednej princeznej patril. Ako sa sem dostal? Často sú cesty nielen ľudí, ale aj predmetov spletité a riadené rôznymi okolnosťami, náhodami. Tak je to i v prípade nábytku, o ktorom bude reč v tomto článku.
Vysoké Tatry sa stali obľúbeným centrom cestovného ruchu už v poslednej tretine 19. storočia. Keď ich sprístupnila novovybudovaná trať cisársko-kráľovskej privilegovanej Košicko-bohumínskej železnice, stalo sa toto atraktívne prírodné miesto módnym cieľom pre široké vrstvy návštevníkov. Spoločenskú prestíž a lesk im dodávala smotánka z radov najvyššej aristokracie. Bezpochyby medzi ne patrili príslušníci vládnucej habsburskej dynastie. Jednou z nich bola arcivojvodkyňa Klotilda.
Mária Adelaida Amália Klotilda sa narodila v roku 1846 na okraji Paríža v meste Neuilly-sur-Seine, no bola to sasko-cobursko-gothská princezná. Jej otcom bol princ August Ľudovít Viktor a mamou Mária Klementína Leopoldína Karolína Klotilda Orleánska, dcéra francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa I. Najmladším bratom Klotildy bol Ferdinand I., ktorý sa stal bulharským kniežaťom a následne cárom. Ako 17-ročná sa vydala za vnuka rakúskeho cisára Leopolda II., 31-ročného arcivojvodu Jozefa Karola Ľudovíta Habsbursko-Lotrinského. Z ich šťastného manželstva sa narodilo sedem detí.
V lete 1885 navštívila Klotilda kúpele Starý Smokovec so svojimi chorľavými deťmi, ktorým lekár odporučil pobyt na horskom vzduchu. Prostredie i klíma ju natoľko oslovili, že sa tam rozhodla vybudovať svoje vysokohorské letné sídlo. Arcivojvodkyňa poverila zhotovením plánov aj realizovaním stavby Gedeona Majunkeho zo Spišskej Soboty. Ten ju ukončil v nasledujúcom roku. Architekt týmto výtvorom vyčaril rozprávkovo romantickú vilu, na ktorej sa v plnej miere prejavila nespútaná hravá dekoratívnosť neskorého historizmu.
Rovnako ako vonkajšok bola bohatá aj výbava interiéru. Nesporne sa tu prejavili osobné preferencie stavebníčky arcivojvodkyne Klotildy. Centrum prízemia tvorí osemuholníková hala s jedálňou, ktorú prepája schodisko s podobnou halou na poschodí, slúžiacou ako spoločenská miestnosť. Na rozdiel od jedálne, ktorej piliere zdobí „maďarská“ dekoratívna maľba, vyrezávané piliere v hornej miestnosti sú v prírodnej farbe a krášli ich plastický intarzovaný neskororenesančný ornament.
Interiér zariadili nábytkom kežmarských výrobcov. Wilhelm Schnell dodal nábytok zo smrekovca a limby; Gustav Adolf Weisz st. vyrobil kreslá v piatich rozličných modeloch v maďarskom štýle podľa vlastných predlôh. Najzaujímavejší nábytkový súbor predstavovalo zrejme zariadenie jedálne, ktoré vytvoril umelecký stolár Lajos Bak de Bakos (1839 Sarvaš – 1907 Kluž). Remeslu sa vyučil v dielni svojho otca v Sarvaši. Následne sa vybral na skusy do sveta. Cenné skúsenosti a nové obzory naberal u slávnych majstrov v Pešti, Viedni a Prahe. Po tejto vandrovke sa v roku 1863 usadil v transylvánskej Kluži, kde sa po troch rokoch stal členom stolárskeho spolku. O ďalšie tri roky sa zmohol natoľko, že si založil továreň. Okrem činorodej práce sa angažoval spoločensky. Bol členom legislatívneho výboru mesta Kluž, aj predsedom miestneho priemyselného združenia. Zapodieval sa zhotovovaním dverí a okien, tiež nábytkového vybavenia verejných i súkromných budov či vybavenia kostolov oltármi. Za svoje výrobky bol viackrát ocenený, získal napríklad veľkú cenu na Milenárnej výstave v Budapešti 1896 a striebornú medailu na Svetovej výstave v Paríži 1900.
Nábytok je stále ukrytý v múzejnom depozitári. Hádam sa v dohľadnej dobe dočkáme, aby sa po potrebnom reštaurovaní predstavil zrakom návštevníkov múzea aj naživo. Dovtedy ho môžeme obdivovať aspoň virtuálne.
Maroš Semančík
historik Múzea v Kežmarku
