Aktuality

Láska Jána Chalupku ostala v Kežmarku. To napísala Babetta von Wieland v liste Jánovi Chalupkovi, ktorého dodnes spájame s hrou Kocúrkovo. Kocúrkovo bolo, je a bude všade. Možno bolo aj v láske tých dvoch mladých ľudí, hoci bola taká veľká, že sa dostala dokonca do slovenskej literatúry.

 

Miesto deja: Kežmarok v rokoch 1818 až 1824.

Ona: Babetta von Wieland z bohatého barónskeho rodu. Otec statkár, majiteľ dvoch kaštieľov vo Farkašovciach, dnešnej Vlkovej. Jeho brat Juraj, cisársko-kráľovský generál. Manželka zo šľachtického rodu Görgey z Toporca.

On: Ján Chalupka, profesor a rektor – čiže riaditeľ kežmarského lýcea. Pomerne chudobný Slovák s vysokou inteligenciou. Vedel sa však pohybovať v spoločnosti kežmarských mešťanov – mnohých z nich potomkov zdegenerovanej šľachty.

Ján Chalupka sa narodil 28. októbra 1791 v Hornej Mičinej, umrel 15. júla 1871 v Brezne. Pre tieto okrúhle výročia mu bude venovaný 56. ročník Literárneho Kežmarku, ktorý sa má uskutočniť 2od 9. septembra až 1. októbra 2021.

Do školy chodil Chalupka v Ožďanoch, Levoči, Prešove a Šarišskom Potoku, na univerzitu v Jene. Pôsobil ako vychovávateľ, potom učil na gymnáziu v Ožďanoch. Odrazu prišla pozvánka zo známeho kežmarského lýcea. Vtedy boli na Slovensku len štyri lýceá, kde študovali mládenci z celej strednej Európy.

Chalupka pozvánku prijal – do Kežmarku prišiel 7. októbra 1818. V Pravidelnej správe o riaditeľovi a profesoroch kežmarského lýcea v rokoch 1818 až 1819 sa píše o mladom profesorovi: „Ján Chalupka – Slavus (Slovák), je evanjelikom augsburského vierovyznania, 26-ročný, slobodný, neporušeného zdravia, občan (nie šľachtic). Skončil doma beh filozoficko – teologický a pokračoval v ňom na univerzite v Nemecku. Je zbehlý v jazykoch: latinský, materinský (slovenský), nemecký, maďarský, francúzsky a orientálne: grécky a hebrejský. Má jasnú metódu, svedomito učí. Mravy má dobré a počestné, je prívetivý a láskavý.“ Okrem spomínaných jazykov sa učil aj angličtinu, taliančinu, poľštinu a srbštinu.

Chalupka učil v Kežmarku v rokoch 1818 až 1824. Za toto obdobie bol dvakrát zvolený za rektora lýcea – v rokoch 1820/1821 a 1823/1824. Žiakov bolo vyše tristo a vyučujúcich sotva desať. Za jeho rektorátu bolo roku 1820 prízemné lýceum nadstavané o prvé poschodie.

Chalupka si dobre uvedomoval rôznorodosť svojich študentov. Napriek tomu však bola reč, ktorá spájala celý vtedajší vzdelaný svet, latinčina. Žiaci ju potrebovali či už ako učitelia, kňazi alebo právnici. Chalupka sa rozhodol založiť latinskú spoločnosť a najlepšie latinské práce zapisovať do osobitnej knihy cti, ktorá sa dodnes zachovala v lýceu. Na začiatku 19. storočia sa začali študenti rôznych národností spájať do spoločností. Ako prvá vznikla roku 1823 nemecká spoločnosť – za jej zakladateľa sa považuje tiež Ján Chalupka. Jej cieľom bolo pestovať nemecký jazyk a zlepšovať sa v rečníckom umení.

Ján Chalupka v Kežmarku po slovensky nepísal. Tu napísal po latinsky len Dvanásť školských rečí, ktoré vyšli v Levoči roku 1826. Napriek tomu sa domnievame, že Kežmarok a jeho prostredie v diele Chalupku žije dodnes v podobe jeho komédie Kocúrkovo. Jeho verše zo spomenutej hry sú aktuálne aj dnes – po takmer 200 rokoch:

Iní sú odkundesi a my od koreňa sme z kocúrkovského hniezda a plemena.

My chceme budúcne vždy len naše deti na veži, na kancli a v rade videti…

Chalupka sa priatelil s kežmarskou šľachtickou rodinou Badányi, ktorá mala bohatú knižnicu a pravdepodobne tam spoznal Babettu von Wieland. Amor postrelil oboch a ich vzťah sa stával pomaly vážnym – dokonca si tykali, čo v tomto období už niečo signalizovalo. Čo oboch dalo dokopy? Znalosť jazykov, literatúry, hudby? Alebo nebodaj nuda? Čo mohlo robiť v tom čase šľachtické dievča? Do verejnej školy chodiť nemohlo, na ulicu samo tiež nemohlo ísť. Malo dovolené sedieť doma, robiť ručné práce, čítať romány, hrať na nejaký hudobný nástroj, či prijímať návštevy v určenom čase. Na upratovanie, pranie a varenie sa starali slúžky. A čo Chalupka? V prvom rade sa musel starať o lýceum, pritom učiteľská práca nebola ani zďaleka docenená. Časť platu sa dávala v naturáliách, ale čo mali profesori robiť s vedrami obilia? Len ich predať, ak mal niekto záujem.

Študenti boli vždy študentmi – medzi slovanskými a maďarskými dochádzalo k šarvátkam. Kto to mal riešiť? Rektor školy, pretože vedenie mesta nemalo na akademickú pôdu prístup. Aj tak sa neraz blýskalo i medzi školou a radnicou.

Chalupka bol triezvejší než Babetta. Videl, že v tomto neslovenskom meste nemá budúcnosť. Keď mu Brezno ponúklo miesto evanjelického farára, neotáľal a dňa 16. júla 1824 sa verejne rozlúčil s úradom. Opustil však aj svoju životnú lásku Babettu von Wieland. Obaja si museli zariadiť život po svojom. Písali si dlhší čas. Babettine listy sa zachovali, no Chalupkove nie. Napokon zasiahli Babettini rodičia a strýko generál: musí sa Chalupku vzdať, nemôže byť predsa obyčajnou pani farárkou na nejakej zapadnutej fare, veď ani slovenčinu – reč prostého ľudu neovláda! Vtedy sa Babetta zrejme zaprisahala: ak nie Chalupka, tak nikto. A naozaj ostala do smrti slobodná. Chalupka sa však oženil.

Tesne pred smrťou sa Chalupka rozpomenul na svoju zradenú lásku a požiadal ju, cestou svojho bývalého žiaka – teraz už rektora kežmarského lýcea Huga Stenczela, o podobizeň. Hoci Babetta vyhovela jeho prosbe, Chalupka sa jej už nedočkal – a bola v tom určitá spravodlivosť osudu.

Vo Vlkovej v pozostatkoch bývalého krásneho parku je záhradka s hrobmi rodiny Wieland. Iba dva hroby sú mimo – jeden detský a Babettin. Strohý nemecký text na náhrobnom kameni, ležiacom na zemi, je pomerne dobre viditeľný. Aj stopa po vloženom srdci, ktoré bolo údajne nádhernej červenej farby. Srdce síce zmizlo, ale jeho obrysy ostali ako symbol celoživotnej, hoci nevyplnenej lásky Babetty von Wieland k Jánovi Chalupkovi.

 

Nora Baráthová