Aktuality

Jozef Heriban je slovenský spisovateľ, scenárista a filmový režisér. V súčasnosti sa profesionálne venuje literatúre. Je bývalým prezidentom Slovenského centra PEN, podpredsedom Rady Audiovizuálneho fondu a členom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. Na jeseň bol vzácnym hosťom na podujatí Literárny Kežmarok.

 

Na workshope ambasádorky Tamary Šimončíkovej Heribanovej ste sa stretli so začínajúcimi autormi. Ako viedla Vaša cesta dramaturga a scenáristu k literárnej tvorbe?

Študoval som literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ale ešte dávno predtým som sa zamiloval do kníh. Ako trinásťročný som chodil každý týždeň do mestskej knižnice v Trnave a nosil som odtiaľ domov plnú tašku románov. Potom som ich tajne čítal pri svetle baterky pod paplónom v  detskej izbe, pretože môj otec moje čítanie nepodporoval. Dosť ho to znervózňovalo. Tvrdil, že čítanie kníh je zabíjanie času.

 

Pamätáte si, aké knihy ste vtedy čítali?

Celkom presne si to pamätám. Čítal som hlavne Dostojevského Zločin a trest, Bratov Karamazovovcov, Kafkov Zámok a Proces, Hesseho Demiana a Stepného vlka. Teda absolútne nevhodnú literatúru pre dospievajúceho mladého muža. Asi ma to dosť ovplyvnilo do ďalšieho života.

 

Zrod novej knihy začína zväčša myšlienkou, pocitom či zážitkom. U niektorých autorov je to zlomový moment v živote a jeho spracovanie do slov môže trvať niekoľko rokov. Ako vyzerá Váš tvorivý proces?

Moje knihy vznikajú najskôr v hlave. Niekedy to trvá niekoľko rokov, kým začnem písať. Robím si poznámky, zbieram materiál, pripomínam si v knižniciach dobu, kedy sa príbeh bude odohrávať. Až potom začnem písať. Aj to trvá niekedy niekoľko rokov. Napíšem prvú verziu, potom sa k textu vraciam po dlhšej dobe. Napríklad moju prvú prózu Niekto na mňa stále píska som vydal až po šiestich rokoch. Aj môj posledný román píšem už päť rokov a vydám ho o dva roky na moju sedemdesiatku. Ale mal som v živote obdobie, kedy som vydával knihu každý rok. Vtedy som sa literatúrou živil.

 

Dá sa na Slovensku uživiť písaním románov?

Dá sa, keď sa vám podarí napísať bestseller. Inak je to nemožné. Slovensko je veľmi malý trh a v poslednom období ľudia prestali kupovať knihy. Respektíve sa kupujú oveľa menej, ako to bolo v minulosti. Ja som mal výhodu, že som si všetky moje knihy aj sám vydal a tak som sa nemusel deliť o skromný zisk s vydavateľom.

 

Vo Vašich knihách sa hlavná postava hľadá v spoločnosti, rodine a živote. Pokúša sa nájsť odpovede na každodenné otázky. Prečo sa tak podrobne zameriavate na jej vnútorný svet a prežívanie?

Lebo ma najviac zaujíma intimita jednotlivca. Neviditeľný vnútorný život postáv. Radosti a starosti každodenného života. Rád pozorujem ľudí. Pýtam sa, prečo niekto niečo urobí a alebo naopak to neurobí. Od svojich študentských rokov sa venujem amatérsky psychológii, sociológii a histórii. Mám rád jedinečné neopakovateľné príbehy. A nielen v literatúre. Som filmár a tak pozorne sledujem najnovšie filmy a seriály.

 

Otázka zasadenia deja knihy do konkrétneho priestoru a času sa zriedka vyhne komplikáciám. Dej Vašich noviel či románov sa takmer vždy odohráva v hlavnom meste. Jeho ulice poznáte najlepšie, preto sa nimi pohybujú i hlavné postavy?

Moje knihy majú silný autobiografický podtext. Píšem o tom, čo dôverne poznám. Čo som zažil, ale samozrejme aj čo som nezažil. Realita sa stretáva so snom. Mystifikujem. Kamuflujem. To je moja pracovná metóda. Ale moje postavy radi chodia aj do Viedne a k Neusiedlerskému jazeru. Tancujú argentínske tango. Najnovší román sa bude hlavne odohrávať na ulici, na ktorej už dvadsaťpäť rokov bývam a ešte na Železnej studničke. Je to krásne miesto v Bratislave a má jedinečnú energiu.

 

Pomedzi riadky a vety akoby zaznievali tóny. Cítim, že Vám je hudba bytostne blízka, či už štúdiom alebo záujmom. Často sa na svet dívate cez jej optiku?

Som konzervatorista. V budúcom živote by som chcel byť dirigentom. To by sa mi teda naozaj veľmi páčilo. Aj v tomto živote som chcel byť hudobníkom, ale Boh sa rozhodol, že to tak nebude. S pokorou som to prijal. Ale hudba je v každej mojej bunke. Celé dlhé pasáže v mojich knihách som napísal počúvajúc Rachmaninova, Beethovena, Chopina, Mozarta, ale aj Queenov, Pink Floydov a iných vynikajúcich hudobníkov.

 

Vašou doposiaľ poslednou vydanou knihou je Fagotista, ktorého nemiloval Boh z roku 2014. Už názvom sa dotýka motívov, ktorými sa zaoberajú skôr staršie generácie. Čím sa dielo líši od tých predchádzajúcich?

Je to vlastne spoveď neuznaného trochu smiešneho, trochu tragického druhého fagotistu vo filharmónii. Na všetko sa sťažuje. Lamentuje. Obviňuje všetkých okolo seba za svoje neúspechy. Samozrejme aj Boha, s ktorým vedie niekedy intímne rozhovory. Je zle nastavený. Točí sa stále dokola prestupujúc na jednom mieste. Keby dokázal zmeniť prístup k životu, určite by sa mu začalo dariť, pretože je talentovaný, inteligentný a citlivý. Priznám sa, že z mojich próz mám túto novelu možno najradšej aj preto, že je napísaná iným štýlom ako moje ostatné knihy.

 

Dnešným piatkovým dopoludním sa Vaša návšteva Kežmarku končí.  Ako ste sa v meste počas podujatia cítili?

Kežmarok je krásne mesto a žijú tu priateľskí a inšpiratívni ľudia. Aspoň takých som mal možnosť stretnúť. Kežmarok je kráľovské mesto s dlhou a zaujímavou históriou. Keď som išiel po jeho uliciach, predstavoval som si život pred niekoľkými stáročiami. Predstavoval som si osudy šľachty aj jednoduchých ľudí. Snažil som sa napojiť na príbehy, ktoré sa v tomto meste odohrali. Veľmi si vážim, že som sa mohol zúčastniť vynikajúco pripravených a zorganizovaných akcií Literárneho Kežmarku. Dal som si záväzok, že sa sem znovu vrátim, aby som toto starobylé mesto ešte lepšie spoznal.

Patrícia Rozgonyiová

Text pod foto: Jozef Heriban.