Aktuality

Vstupujeme do obdobia jesene, ktoré žiari pestrosťou farieb meniacich sa zo zelenej do zlatožltej až po odtiene červenej. Deň sa skracuje a stromy zhadzujúce lístie sa pripravujú na zimu. Ranné vstávanie za tmy po krátkom dni čoskoro vystrieda večerná tma, ktorá nás sprevádza cestou z práce, či školy. Pre niektorých to je vcelku depresívne obdobie, pre mnohých naopak idylická časť roka, naplnená určitou nostalgiou. A tak sa pri jesenných večeroch naskytne príležitosť spomínať na prežité dni.
Ako sa jednotlivé udalosti nášho života blížia k svojmu cieľu, zvykneme spomínať na cestu, ktorou sme si popri nich prešli. Rovnako končiaci rok nabáda k spomínaniu na tých, ktorí nás už predišli do večnosti. Každoročne k jeseni patria sviatky všetkých svätých a spomienka na verných zosnulých, ľudovo nazývaná „dušičky“. Je to čas, kedy skrášľujeme miesto posledného odpočinku našich príbuzných, priateľov, známych, kladieme kvety na ich hroby ako spomienku na spoločne prežité chvíle, ako symbol toho, že sme nezabudli. Popri skrášľovaní pomníkov našich drahých však nezabúdajme na ich dušu a na svoje vnútro a svoj charakter. Ako ubúdajúce svetlo pripomína blížiaci sa koniec roka, nech aj spomienka na tých, ktorí už „okúsili“ smrť nás vyruší zo zaužívaných stereotypov a preberie nás z letargie.
S rádom kartuziánov sa spája heslo „Memento mori“, čo v preklade znamená pamätaj na smrť. Toto nás nemá naplniť strachom, ale má motivovať náš život. Darovaný čas využime čo najlepšie, pretože moment, ktorý prežijeme, sa nikdy nevráti späť. To nám odkazujú tí, ktorých pozemský život je už zavŕšený. Preto kým máme čas, nájdime si ho pre našich blízkych, na ktorých už len spomíname, ale aj pre tých, z ktorých prítomnosti sa ešte môžeme tešiť.
V tomto čase preskúmajme svoj život práve vo svetle prechodu do večnosti. Má zmysel to, čo robím? Čo by som ľutoval, keby dnešný deň bol mojím posledným dňom tu na zemi? Ak máme nedoriešené veci, doriešme ich. Ak sme neodpustili, odpustime. Slová pamätaj na smrť – pamätaj na koniec, nám majú ukázať prítomnú chvíľu v novom svetle. Aby sme zanechali za sebou také dedičstvo medziľudských vzťahov, ktoré nespôsobí bolesť, zatrpknutosť a nenávisť, ale dedičstvo lásky, radosti a blízkosti k blížnym. Život je darom a smrť je nevyhnutná súčasť života. A tak nepremárnime ten čas, ktorý je nám Bohom daný. Žime pre večnosť už dnes.
Jozef Kudlačák,
Rímskokatolícky kaplán v Kežmarku