Chatárom na Skalnatej chate je legenda vysokohorského nosičstva Laco Kulanga, ktorý v auguste oslávil 70 rokov, pričom takmer 50 strávil nosením na tatranské chaty, a viac než 34 rokov bol chatárom na tatranských chatách. Na ne už vyniesol takmer čokoľvek.
Na všetkých chatách, na ktorých pôsobil, vytvoril zatiaľ nepokorené rekordy: Zbojnícka chata (1 960 m n. m.) 141 kg, Téryho chata (2 015 m n. m.) 151 kg, Zamkovského chata (1 475 m n. m.) 207,5 kg a Skalnatá chata (1 725 m n. m.) 211 kg. Svojrázny, povestný vetou „Slová sú zbytočné”. No tí, čo si s ním posedia pri stole a pootvorí im svoj svet nespočetných príbehov z hôr, majú na čo spomínať.
Ladislav Kulanga si svoj prvý náklad vyložil na chrbát ako 19-ročný a vybral sa s ňou na terajšiu Zamkovského chatu. „Naložil som si hneď okolo 80 kíl a nemal som s tým problém,“ povedal.
Napriek tomu, že pôsobil na viacerých chatách, najviac je spájaný práve so Skalnatou chatou. V súčasnosti však už nenosí také náklady ani na také vzdialenosti, ako v minulosti. „Nosím doteraz, stále každý deň, ale len ten kúsok z lanovky. Keď už mám náklad na pleci, je to jedno, či idem päť hodín alebo pol hodinu,“ hovorí Laco Kulanga.
Na Skalnatú chatu zavítajú deti, dospelí aj dôchodcovia z takmer celého sveta. Medzi nimi boli i žiačky 9. A triedy zo Základnej školy Nižná brána v Kežmarku, ktoré v decembri 2008 chatu a chatára navštívili.
„Nesmelo vchádzame a v zápäti nás víta pán chatár, legendárny Laco Kulanga. Prvý dojem z neho nás nenecháva v pochybách, jeho nesmelý úsmev, šediny, opálená tvár, uzemčité svalnaté telo – tak takto vyzerá kráľ tatranských nosičov! Znova horúci čaj, skvelá kapustnica, uvítanie jeho synom Paľkom Kulangom, jednoducho skvelá atmosféra. Záverom tvrdý stisk ruky málovravného Lacka a na pamiatku pohľadnica s autogramom tohto skromného človeka.“
Nestor tatranského nosičstva sa o osud tohto remesla nebojí a myslí si, že aj mladých ľudí láka život v horách. „Mňa teší, že aj môj syn Paľko má vzťah k horám, lyžuje, občas mi pomáha v chate, ale pochopiteľne, ako každý rodič, ani ja by som nebol nadšený, keby si zvolil nosenie ako životný osud,“ povedal ešte v roku 2004 chatár Kulanga.
Jeho syn Pavol Kulanga strávil celé detstvo v Tatrách. „Na Zamkovského chatu, kde bol otec chatárom, ma rodičia začali nosievať od jedného roka. Bývali sme a bývame v Kežmarku, no väčšinu času som trávil na chate. Keďže som nechodil do škôlky, mojím ihriskom bolo okolie Zamkovského chaty. V lete to bol les a v zime objekty, ktoré mi z háld snehu robil otec okolo chaty. Od troch rokov som sa lyžoval na Hrebienku, kde ma otec každé ráno zniesol, postavil na lyže a večer zase vyniesol na chatu. A tak som odmala zažíval všetko, čo k Tatrám patrí.“ Neskôr, od 15 rokov, pomáhal otcovi zveľaďovať Skalnatú chatu, na ktorej pôsobí aj dnes.
Je kuchárom, nosičom, chatárom… Ak je to potrebné, chatu opraví, takmer vždy vidí, ako by mohol chatu pre návštevníkov ešte viac zatraktívniť, zlepšiť, skrášliť, zdokonaliť. Aj on si spomína na rozhovor jeho otca, ktorý povedal, že by nebol nadšený, keby sa stal jeho syn nosičom.
„Život ma privial na krátke etapy života k práci v kancelárii, no všetci sme vedeli, že moje miesto je inde. Nosenie nie je klasické zamestnanie, ktoré by ste robili kvôli peniazom. Otec žije na chatách a nosí 50 rokov. Vie koľko driny a bolesti je s tým spojené, asi preto to vyjadrenie,“ uzavrel Pavol Kulanga.
Lorant Paugsch
