Okrem toho, že jar je už na obzore, sa o marci hovorí ako o mesiaci knihy. Prvýkrát sa marec ako mesiac knihy spomína v roku 1955, keď ho v bývalom Československu vyhlásili na počesť Mateja Hrebendu Hačavského. Cieľom bola podpora záujmu čítať viac kníh.
V Kežmarku pôsobili vyučujúci a študovali žiaci z celej strednej Európy a mnohí z nich sa stali významnými slovenskými, nemeckými, maďarskými či srbskými umelcami, vedcami a politikmi. Vedomosti, ktoré títo velikáni čerpali, nachádzali často v knihách.
Naše mesto sa okrem iného môže popýšiť tým, že v budove lýcea je umiestnená najväčšia školská historická knižnica v strednej Európe, ktorá začala vznikať súčasne so školou. Knižnica má 150-tisíc zväzkov všetkých možných odborov i svetových jazykov. „Celá zbierka sa končí rokom 1945, keď obsadili knižnicu sovietske vojská, ktoré údajne zdevastovali knižnicu tak, že zvalili všetky knihy na zem a chceli ich spáliť. Takto pohádzané knihy tu ležali 50 rokov, pričom ich počas tohto obdobia dvíhali a dávali do regálov knihovníci a farári,“ priblížila stručne smutnú históriu pracovníčka lyceálnej knižnice v Kežmarku Katarína Slávičková.
Do tejto knižnice môžu chodiť aj bádatelia, ak splnia podmienky a preukážu svoju bádateľskú činnosť. Lyceálna knižnica spravuje aj cirkevný archív, v ktorom sa nachádzajú mnohé korešpondencie, či už so štátnymi alebo cirkevnými orgánmi. „Zistili sme, že počas nedávanej náboženskej neslobody bolo vyše 1 100 evanjelikov v Kežmarku. Počas komunizmu týchto veriacich bolo podľa všetkého viac, no mnohí sa k viere nepriznávali,“ spomína na nedávne bádanie Slávičková, ktorá popri tejto štatistike zistila aj to, ako sa komunistické vedenie štátu pýtalo na mnohé veci od cirkevného majetku po priebeh opráv na kostoloch.
Zisťovali sme aj záujem Kežmarčanov o najnovšie publikácie v kníhkupectve Alter Ego, ktoré sa nachádza na Hlavnom námestí. V roku 2019 sa jednou z najpredávanejších kníh v našom meste stala Čierna pani z Kežmarku. „Je veľmi ťažké napísať detektívku a ešte ťažšie vsadiť ju do reálií určitého regiónu, pretože autor musí mať až detailné znalosti z histórie a musí ich, samozrejme, prepliesť s fantáziou. V prípade tohto románu sa to podarilo na sto percent. Čitateľa uchváti nielen napínavý dej, ale mnoho sa aj naučí. A to je to hlavné,“ zhodnotila knihu od Tiny Van der Hollanda spisovateľka Nora Baráthová. Tento rok patrí taktiež lokálpatriotizmu a prvé jeho mesiace zaznamenala veľký úspech kniha Posledná k. & k. barónka od Silvestra Lavríka.
Opýtali sme sa aj známej kežmarskej spisovateľky Nory Baráthovej, aké vzácnosti skrýva jej knižnica. „Mojou najstaršou knihou bola bezpochyby nemecká rodinná Biblia Dr. Martina Luthera z roku 1567. Darovali sme ju do kežmarskej lyceálnej knižnice spolu s ďalšími knihami zo 17. storočia. Tam sú na najlepšom mieste,“ priznáva Baráthová. Najstaršie knihy v jej knižnici sú z 18. storočia. Nájdeme v nej Compendium Hungariae geographicum od Mateja Bela z roku 1779 a z toho istého roku aj najstaršie uhorské zákony Corpus iuris Hungariae.
Jej knižnicu korunuje aj dielo kežmarského profesora Adama Podkonického Untersuchungen über die Kronung in Ungarn, vydané roku 1790. „Z 19. storočia mám napríklad originálne diela Jána Hollého, Jána Kollára, Bohuslava Tablica, Jána Chalupku, almanachy Nitra, Zora, zborník Napred a mnoho iného,“ dodáva spisovateľka Baráthová, ktorá zároveň priznáva, že aj tie raz pôjdu do lýcea, do oddelenia slovenských tlačí. Obľúbenou knihou pre kežmarskú spisovateľku ostáva dielo Bolo raz zelené údolie od Richarda Llewellyna. Obdivuje aj fantáziu Julesa Verna a Joanne Kathleen Rowlingovej. Zo slovenských autorov u nej dominuje Martin Rázus a Anton Hykisch.
Ondrej Miškovič
