S názvom Posledná k. & k. barónka prináša životný príbeh Margity Czóbelovej, ženy, ktorú maľoval Nándor Katona a kreslil Elemér Köszeghy, autor Silvester Lavrík.
Margita Czóbelová maľovala, ale i videla maľovať mystického impresionistu Ladislava Medňanského. Pre londýnske vydavateľstvá ilustrovala detektívky a dobrodružné romány. V sedemdesiatych rokoch tvorila angažované plagáty oslavujúce vyslanie sovietskeho Sputnika do vesmíru.
Strážky a ich renesančný kaštieľ obklopený parkom, cez ktorý preteká rieka Poprad, boli dlhé roky sídlom barónky Czóbelovej. Plávala v neďalekej rieke Poprad aj v zime. Maľovala, lyžovala, jazdila na koni. Stala sa nepochopená dobou a sama ju stroho komentuje v nespočetných denníkových záznamoch. Popritom zachraňovala rodný kaštieľ, päťstoročnú knižnicu s tisíckami cenných zväzkov a obrazy Ladislava Medňanského, i portréty spišských a oravských županov.
Všetky obrazy, knihy a rodinné písomnosti sa barónke podarilo uchovať len vďaka vlastnej vynaliezavosti a svojráznemu šarmu. Dokázala to napriek tomu, že ľudí s takýmto osudom je okolie náchylné považovať za čudákov, ak nie rovno bláznov. Aj taká bola posledná barónka Margita Czóbelová, ktorej bol venovaný literárny večer v hoteli Hviezdoslav 23. januára.
Kniha má zaujímavý názov, ktorého význam nám priblížil autor Silvester Lavrík: „V názve Posledná k. & k. barónka sa ukrýva označenie Kaiser und König, u nás známe aj vo verzii c. & k., teda cisárska a kráľovská. Je to odkaz na časy habsburskej monarchie, na časy, ktorých príkladnou a oddanou reprezentantkou, napriek nepriazni osudu nielen voči urodzeným osobám, ale aj mnohým iným šikovným Zipserom, či jednoducho Spišiakom, Margita Czóbelová v mojich očiach bola.“
Autor knihy nám tiež povedal, že to, čo ho na jej príbehu zaujalo, sa ani len do knihy nedostalo. „Na jednu kurióznu informáciu si predsa len spomínam,“ priznal sa Lavrík a dodal: „Jeden z barónkiných predkov, osvietenec Gregor Berzeviczy, vypracoval projekt vodného kanála, ktorým sa dalo prepojiť Baltické more s Čiernym morom, kde stačilo vykopať asi 30 kilometrov a prepojiť rieky Poprad a Hornád. Dnes môže takáto predstava vyznievať úsmevne, no treba si uvedomiť, že to navrhoval v čase, keď riečna lodná doprava bola na vzostupe a Podolínec bol významným riečnym prístavom.“
Nápad napísať takúto publikáciu dozrieval v autorovi roky. „Sám pochádzam zo Spiša, rodný kraj ma sformoval, nesmierne si vážim jeho ľudí a históriu Spiša považujem za fascinujúco-inšpiratívnu, porovnateľnú s najzaujímavejšími regiónmi Európy,“ zaspomínal si Lavrík. Podľa neho dlho hľadal príbeh, ktorý by prirodzene stelesňoval jej vrcholy aj katastrofy, až si spomenul na svoju prvú učiteľku kreslenia. „Bezprostredným impulzom mi bola výstava Ladislava Medňanského (2004) a následne Margity Czóbelovej (2011) v SNG. „Chcem poďakovať pracovníkom SNG v Strážkach aj celému výskumnému tímu, osobitne Márii Šelepovej a Kataríne Beňovej, za skvelú prácu a ústretovosť,“ pripomenul Lavrík.
Odkaz barónky pre dnešný svet autor necháva na čitateľov. Za seba nám však povedal, že ho fascinovala jej noblesa, nadhľad a schopnosť správne čítať signály doby. „Dokázala sa nezapliesť so žiadnou z páčivých demagógií 20. storočia, odolala zvodom fašizmu, boľševika si takisto dokázala držať od tela, hoci odbojárom počas 2. svetovej vojny nezištne pomáhala. No a predovšetkým jej osobná statočnosť je impozantná. Ostala, hoci odísť bolo také lákavé a ľahké. Ona však vytrvala a vďaka jej statočnosti sa nám zachovali nesmierne hodnoty, ktoré by inak skončili v zbere papiera (knihy), súkromných zbierkach (obrazy a sochy) alebo na smetisku (nábytok a zariadenie kaštieľa),“ vyjadril nadšenie a obdiv autor. Vystihujúce pre ňu bolo, že sa nebála byť a ostať sama sebou.
Kniha má podtitul Zipser Landbuch, teda je aj poctou celému kraju, či už ľuďom, ktorí doň prichádzajú, alebo kráčajú po rovnakých uliciach ako kedysi barónka.
Ondrej Miškovič
